Na to, aby sme dokázali zabrániť tomu, aby sme sa na svojho terapeuta príliš pripútali, je dôležité pochopiť, prečo takéto pripútanie vlastne vzniká.
Prečo sa dokážem na terapeuta príliš pripútať?
Vo väčšine prípadov dôvodom prílišného pripútania na nášho terapeuta je to, že počas nášho vyrastania - veľakrát je to počas detstva, alebo v nejakom bode nášho života, sa stretneme s tým, že hľadáme lásku, spojenie či podporu od pre nás dôležitej osoby. Väčšinou je touto osobou náš opatrovník – teda matka alebo otec. My ju hľadáme, ale nedostane sa nám jej v takom rozsahu, v akom by sme si to predstavovali. A zatiaľ čo dospievame, objavujeme život a osobnostne rastieme, tak neustále cítime, že nám niečo chýba. Možno je to tá podpora, objatie alebo hocijaký prejav lásky, ktorý sme nedostali. Takže sa v nás následne vytvorí akási pomyselná diera. Veľa ľudí túto dieru počas svojho života ignorujú a nepripúšťajú si, že vôbec existuje. Je pre nich ťažké sa s tým vysporiadať a bojovať, preto ju ako keby zametú pod koberec a tvária sa, že je všetko v poriadku. V istom spôsobe, je to aj v poriadku, pretože im to pomáha plnohodnotne žiť a až tak sa na to nesústrediť. Avšak je tu aj veľké ALE. Keď títo ľudia začnú s terapiou, konečne stretnú niekoho, kto im s tým dokáže pomôcť. Dokonca môžu mať pocit, že terapeut dokáže tú ich dieru zaplniť a začnú ho vidieť ako človeka, ktorý sa stará, ktorý sa o nich zaujíma a snaží sa im pomôcť. Vtedy môže nastať prílišné pripútanie na terapeuta, pretože od neho začne klient dostávať všetko to, čo mu v istom bode života chýbalo. Veľa klientov si to však uvedomuje a snaží sa s tým bojovať, len nevie ako. Preto je dôležité vedieť, ako tomu dokážeme zabrániť.
Ako dokážeme zabrániť tomu, aby sme sa na svojho terapeuta príliš pripútali?
Na to aby sme dokázali zabrániť tomu, aby sme sa na svojho terapeuta príliš pripútali, alebo ak sa to už stalo, aby sme s tým dokázali prestať, je dôležité aby sme si uvedomili, že terapeutovou prácou a jeho zámerom nie je to, aby túto našu prázdnu dieru z detstva, alebo inej časti nášho života zaplnil. Jeho prácou je primárne počúvať nás, snažiť sa nám porozumieť a taktiež by sa mal snažiť byť súcitným voči tomu, čo prežívame. Mal by sa snažiť, aby sme čo najlepšie porozumeli tomu, že prechádzame všetkými tými problémami a pocitmi, ktoré prežívame v našom živote. Terapeut zvyčajne vopred s klientom prekonzultuje určité pomyselné hranice, ktoré sa budú na jeho sedeniach dodržiavať. Mal by vopred oznámiť prečo tu ten klient vlastne je, čo je zmyslom tejto terapie a snažiť sa všetko udržať v profesionálnej rovine. Lenže veľa klientov si ani nedokáže uvedomiť, že sa na svojho terapeuta príliš naviazali. Čo sú teda tie prejavy prílišného naviazania klienta na terapeuta?
Ako zistíme, že sme sa na svojho terapeuta príliš naviazali?
To, že sme sa na nášho terapeuta naviazali až príliš, zistíme tak, že si uvedomíme, že po ňom chceme, aby práve on zaplnil to prázdne miesto, ktoré sa v našom vnútri nachádza. Príliš naviazaní sme vtedy, ak začneme terapeuta vnímať ako rodiča alebo partnera, ktorý nám nebol doprianý, alebo nesplnil tú rolu v takom rozsahu ako by sme si predstavovali. Ak o ňom začneme rozmýšľať týmto spôsobom, vieme že niečo nie je v poriadku a je nutné s tým niečo spraviť. Avšak nie je to nič až také zvláštne a čoraz viac klientom sa to stáva. Vtedy je dôležité aby sme túto skutočnosť odkomunikovali s našim terapeutom a snažili sa to s ním čím skôr vyriešiť, pretože len tak dokáže vedieť čo cítime. Vtedy je to už opäť na ňom aby sa pokúsil vytvoriť opäť tie pomyselné hranice a ak sa mu to nepodarí, pravdepodobne by bolo správne, aby v tom prípade nasledovalo ukončenie sedení.
Autorka: Kristína Mičeková v rámci predmetu: Poradenská psychológia
Použitá literatúra
Mallinckrodt, B., & Jeong, J. (2015). Meta-analysis of client attachment to therapist: Associations with working alliance and client pretherapy attachment. Psychotherapy, 52(1), 134–139. https://doi.org/10.1037/a0036890
Sauer, E. M., Rice, K. G., Roberts, K. E., & Richardson, C. M. E. (2020). Client attachment and change in mental health during psychotherapy. Psychotherapy, 57(4), 574 579. https://doi.org/10.1037/pst0000304
Robinson, N., Hill, C. E., & Kivlighan, D. M., Jr. (2015). Crying as communication in psychotherapy: The influence of client and therapist attachment dimensions and client attachment to therapist on amount and type of crying. Journal of Counseling Psychology, 62(3), 379–392. https://doi.org/10.1037/cou0000090
Vasiliki Yotsidi, Anastassios Stalikas, Christos Pezirkianidis, Maria Pouloudi. (2018). The Relationships Between Client Resistance and Attachment to Therapist in Psychotherapy, Journal of Contemporary Psychotherapy, 49(2), 99-109. 10.1007/s10879-018-9406- y
