reklama

Nový svetový neporiadok

Nevýslovne ma vyčerpávajú debaty o vojnách, politike, histórií a ekonomike, pretože k nim nikdy nemám čo povedať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Ľudia si občas zvyknú myslieť, že niečo vedia, a všetci vždy rovnakým spôsobom, akým si myslia, že niečo vedia lepšie ako zvyšok sveta, zabúdajú na to, že nakoniec toho až toľko nevedia. Neraz sa stane, že toho priveľa nevedia ani o svojej vlastnej rodine, nie to o svojom vlastnom sídlisku, meste, štáte, planéte či galaxii. Prednedávnom som sedela na večeri s jedným starším pánom, ktorý si ešte pamätá Slovenský štát. Ja si nepamätám ani Nežnú revolúciu. Pán mal vraj desať rokov, keď kreslili so spolužiakmi na výtvarnej výchove šibenice a krivými detskými písmenkami priali na pokyn pani učiteľky smrť zradcom Slovenského národa. Spomína na svojho otca, ako musel drieť od svitu do mrku za suchú kôrku chleba, pamätá si na dobytok a jeho pach, z ktorého ho napínalo na zvracanie tak veľmi, že musel utiecť do iného mesta, a vďaka tejto svojej pamäti oplýva istými názormi, vďaka nim vie niečo, čo ja neviem a nikdy nebudem môcť skutočne spoznať - teda vedieť. Charakter jeho vedomostí by isto nejaký "slniečkar" označil za "latentne fašistické", no ja sa budem zdráhať hodnotenia, pretože rešpektujem jeho životnú skúsenosť a snažím sa prijať fakt, že nič iné ako životná skúsenosť, akokoľvek nezlúčiteľná je so životnými skúsenosťami iných ľudí, nemôže byť pre človeka jeho životnou pravdou. Rovnakou logikou nebude pán v rokoch nikdy rozumieť tomu, čomu rozumiem iba ja a generácia mojich rovesníkov. Chcela som byť diplomat a v pokoji sa najesť, ale zdá sa, že keď niekto niečo vie, musí sa z celých síl snažiť svoje vedenie naočkovať celému svetu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pán B. začal hovoriť o nástrahách prisťahovalcov, o vojne, o americkom prezidentovi, o tom, čo nás čaká a neminie, čomu budeme musieť čeliť; vravel mi, že si raz spomeniem na jeho slová, ale to už vraj bude neskoro, potom zjedol ďalšie sústo a potom znova hovoril, fúzy sa mu triasli zlosťou, a tak som si postupne začala zatvárať uši, aby som dokázala odfiltrovať príval tých zlostných slov, až mi nakoniec v ušiach zostalo iba trieskanie príborov všetkých tých úbohých chudobných vazalov okolo, ktorí sa majú zle, veľmi zle, až tak zle, že si nevedia sami navariť a večerajú uprostred týždňa v reštauráciách, že mastné cestoviny s kusmi mäsa veľkými ako detské päste zapíjajú bublinkovým vínom s desaťtisícom prívlastkov a vychovaní v pokore a chudobe okrikujú čašníkov pre nevhodný tvar polievkovej lyžice. Hluchá sa dívam okolo seba a priznávam - vôbec neviem, čo sa to tu deje. Koľkokrát neviem, čo sa deje v mojej vlastnej duši a so smútkom priznávam, že rodinní príslušníci ma neraz prekvapia informáciou z ich života, o ktorej som ani len netušila. Vraj keď po sebe ľudia kričia, je to preto, lebo chcú prehlušiť pochybnosti o vlastnom presvedčení. Rozhodla som sa odpovedať na agresívne politické argumenty tichom z viacerých dôvodov. Po prvé - pôsobí to dôstojnejšie. Po druhé, debaty o politike totiž nie len že nikam nevedú, ale zostarujú človeka na tele i na duchu - a keďže som práve vyhodila svoj celodenný plat za krém proti predčasnému starnutiu pleti a u terapeuta som sa dlhé mesiace učila dôstojnému správaniu k sebe, predčasne zostarnúť debatou o Európskej únií považujem za akt násilia na sebe samej. Sledovala som pána B., ako sa mu otvárajú a zatvárajú ústa, ako zúrivo krája plátky šunky na porcelánovom tanieri, pozerala som na mraky, ako sa zaťahujú nad parkoviskom, pretože oni sa vždy budú zaťahovať tak, ako sa im zachce, nikdy nie podľa našich prianí, presvedčení, obáv či výpočtov analytikov a konšpirátorov, dívala som sa do seba a sledovala som, ako sa vo mne rozlieva more ticha a premýšľala som, či to nekonečné ticho obetujem prosbe za svetový mier, ako to robia všetky tie sympatické usmievavé slečny v súťažiach o krajšie nohy, alebo či si v ňom vyprosím od vyššej mocnosti múdrosť, väčšie porozumenie, trpezlivosť, znalosti a historický kontext, schopnosť argumentovať, členstvo v Bratislavskej kaviarni...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vstávam od stola, v hlave si skladám ponožky do malých slimačích ulít ako ma to naučila mama, prichádzam domov, do batohu hádžem dva banány, sadám na lietadlo na nejaký čudný ekologický pohon z kompostu a odlietam do Londýna, lebo v Londýne je vraj veľa mrakov, a keď sa človek díva na mraky, tak rozumie (tak zvláštne, mimozmyslovo, iracionálne) a keď človek rozumie (tak zvláštne, mimozmyslovo, iracionálne), vôbec nevidí dôvod, prečo by sa mal rozčuľovať nad celým týmto svetovým neporiadkom.

Karolina Uherčíková

Karolina Uherčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  1x

"A predsa - to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody..."Viac sentimentu na mojom druhom blogu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu