A predsa budem mama.

Bol to totálny šok. Nielen preto, že to bolo také neočakávané. Dobre viem, že takéto veci sa dajú očakávať, najmä ak ľudia robia isté veci istým spôsobom, lenže mne predsa lekári pred dvomi rokmi povedali, že... povedali mi tú hroznú vec, že mať deti nebude pre mňa vôbec jednoduché. Prirovnali časť mojich rozmnožovacích orgánov k ementálu a povedali, že ak niekedy budem chcieť mať deti, budem musieť podstúpiť istý zákrok a liečbu a samozrejme čo najskôr, pretože s pribúdajúcim vekom sa moje šance prudko znižujú. Bolo to o to hroznejšie, že mi od začiatku mi bolo jasné, že k týmto veciam človek potrebuje partnera – chlapa, ale ten sa v tom čase akosi v mojom živote nevyskytoval. Po lekárových slovách sa u mňa okamžite aktivovala prebujnelá fantázia. V predstavách som samú seba videla hystericky pobiehať po uliciach, vrhať sa od chlapa k chlapovi, lomcovať nimi a z blízka im kričať do tvárí: „Nechcete mať so mnou dieťa? Čo najskôr?!“ Bolo to na zbláznenie. Chlap s ktorým som deti mať chcela zmizol z môjho života akoby tam ani nikdy nebol a kde teraz nájsť náhradu? Ešte k tomu v časovej tiesni. Veď to nie je len tak, mať s niekým dieťa. Chce to predsa nejaký čas vzájomného spoznávania. A z vlastnej skúsenosti viem, že aj po rokoch spolužitia môžete zistiť, že ste šliapli poriadne vedľa, lebo človek vedľa vás je ten najnepravejší z nepravých. Tak som sa teda strašne ľutovala a chodila po svete s výrazom tej najväčšej trpiteľky, ronila vankúšové slzy a postupne si zvykala na myšlienku, že nikomu nedám život, teda aspoň v tomto živote. Rozhodla som sa nájsť zmysel svojho bytia v práci, ktorá mi vďaka svojmu charakteru dávala dosť široké možnosti. Nakoniec som dospela k názoru, že dieťa si môžem aj adoptovať, alebo vziať do pestúnskej starostlivosti. S chlapom alebo bez chlapa. A v zálohe som mala aj svojich dvoch kamarátov gayov, ktorý ochotne ponúkli svoj genetický materiál (samozrejme formou bezdotykovej aplikácie). Stačilo si len vybrať. Určite, že som neplánovala zostať celý život sama, len sa mi akosi nedarilo v nadväzovaní vzťahov. Občasné pokusy troskotali. Akosi som sa nedokázala poriadne „zaláskovať“. Okrem toho mi pri pohľade na každého potencionálneho partnera zaznela v hlave jedna protivná veta: „Keby si ty vedel, že ja ti nedám deti.“ Bolo to hlúpe, ja viem, ale tá veta tam kdesi proste stále znela. V rámci nenápadného štatistického prieskumu v teréne som zistila, že takmer každý muž túži po vlastných deťoch, po vlastnom rode, po šírení vlastnej DNA. Máloktorý sníva o tom, že bude vychovávať cudzie dieťa cudzích rodičov, v ktorých sa skrýva ktovie čo. Áno, ak sú skutočne zaľúbení, uzavrú manželstvo a po nejakom čase spoločne zistia, že ich životná láska nemôže mať deti, sú ochotní zostať s ňou (aj to nie úplne všetci) a pristúpiť na alternatívne riešenie. Ale ktorý vstúpi do vzťahu so ženou, ktorá to vie už na začiatku? To sa im určite oplatí radšej hľadať ďalej. Takéto radikálne teórie som si držala vo svojej prekombinovanej hlave, verila im a prudko si zvyšovala pocit menejcennosti a vlastnej neschopnosti. Nevážila som si vlastný rozum, vedomosti, veci ktoré sa mi v živote podarili. V 21. storočí sa moje sebahodnotenie rozbilo na tej najobyčajnejšej a najprirodzenejšej úlohe ženy: byť matkou, porodiť dieťa. Keď som videla, kto všetko to dokáže... A ja nie. Čo tam po mojich tituloch, certifikátoch a úspechoch. Veď nedokážem to čo dokáže aj tá najjednoduchšia žena! Áno, presne v takýchto myšlienkach som bola totálne zacyklená, keď ma kamarátka poslala na rande s istým mladým mužom, ktorý sa do nášho mesta prisťahoval za prácou a chcel sa s niekým zoznámiť. Konkrétne s osobou ženského pohlavia, na ktorú sa dá pozerať a nemá v hlave úplný prievan. Po vyhodnotení týchto nenáročných kritérií mu kamarátka „podhodila“ mňa. Tak som to aspoň videla a dokonca som na ňu bola trochu naštvaná. Ale nakoniec som šla. Mala som v pláne byť absolútne neutrálna, nenechať sa do ničoho zatiahnuť. Proste len pomôcť chalanovi v cudzom meste plnom cudzích ľudí stráviť príjemný večer. Lenže moje plány asi v zásade nevychádzajú a celé to nabralo celkom iný spád. Prvé, druhé, tretie stretnutie a ja som sa začala zamilovávať. Postupne a čím ďalej tým viac. Bolo mi s ním jednoducho dobre. Až kým sa v mojej hlave opäť nezačala ozývať stará známa veta: „Keby si ty vedel, že ja ti nedám deti.“ Jedného dňa som sa rozhodla a po nenápadnom vmanévrovaní rozhovoru na inkriminovanú tému, som to na neho všetko vybalila. Vravela som si, že radšej skôr ako neskôr, aby sa moje srdce nemuselo zase raz pridlho hojiť. Napodiv jeho reakcia bola nad moje očakávania. Darmo som pátravo hľadala nesúlad medzi jeho slovami a tým, čo sa mu odrážalo v tvári. Nenašla som nič. Povedal, že doktori vôbec nemusia mať pravdu a ak by ju aj mali, všetky šance mi predsa nevzali. A aj keby došlo na ten najhorší scenár, vždy si predsa môžeme dieťa adoptovať. Neuveriteľné. Zostala som bez slova, zato plná dojatia. Dostal ma tak, že v tej chvíli by som bola ochotná pre neho urobiť čokoľvek pre mňa nepredstaviteľné. Chytiť pavúka, vypiť liter mlieka alebo zaspievať a zatancovať pred obecenstvom. A on mi na druhý deň naozaj zavolal a potom znovu a náš vzťah napredoval. Bola som šťastná, spokojná, vyrovnaná a iba som si vychutnávala lásku, ktorá bola v tom skvelom štádiu, keď rástla a rástla. Spoznávali sme sa, užívali si, plánovali prvú spoločnú dovolenku a akosi sme tušili, že po čase (bližšie neurčenom) začneme plánovať aj spoločnú budúcnosť. Aj tie deti. Uvidíme ako to pôjde a možno o rok absolvujeme všetko čo k tomu bude treba. Naozaj som už vtedy cítila, že s ním som našla konečne to, čo sa mi pri iných nedarilo nájsť. Nepoučila som sa jedine v tom, že ja si jednoducho nemôžem robiť nijaké plány. Jediné čo vyšlo podľa plánu, bola tá letná dovolenka. Krásna, skvelá, nezabudnuteľná. A to doslova. Po návrate som sa totiž začala cítiť akosi čudne. Nevedela som si to vysvetliť. Tie príznaky boli u mňa vlastne bežné. Moje telo takto fungovalo, respektíve nefungovalo už roky. Ale boli tu aj iné veci navyše, ktoré ma priviedli na absurdnú myšlienku, či nie som náhodou tehotná. Znelo to tak neuveriteľne. Samú seba som sa snažila presvedčiť, že to predsa v žiadnom prípade nie je možné. No napriek všetkému sme kúpili test a potom sme len tupo a nemo zízali na plastovú tyčinku a dve ružové čiarky. Pre istotu som zašla aj k lekárovi, ktorý mi na monitore ukázal malý tmavý fliačik v tvare fazuľky. „Aha tu ho máme!“Ani lekár mi nevedel vysvetliť ako je to možné. Vraj medicína nie je prísne exaktná veda a preto sa aj takéto veci stávajú. Nevie prečo jedna žena s mojou diagnózou neotehotnie nikdy, iná až po zákroku a liečbe a ďalšia, aha, bez problémov.Volala som hneď priateľovi do práce. „Ahoj, tak je to už isté. Budeme mať „fazuľu“.“ Od vtedy čo som ten fliačik zazrela na monitore, bolo mi všetko jasné. Teším sa. Teším sa hrozne moc a nadšenie mi znelo v hlase. Všimol si to, ale jemu to ešte chvíľu trvalo. Veď nevidel našu „fazuľu“. A veci vôbec nešli štandardne. Boli sme spolu iba päť mesiacov. To je príliš krátka doba na čokoľvek, nie ešte na rodinu. V tú noc sme sa dlho rozprávali a nemohli sme zaspať. Trochu som sa bála čo bude. Ale on povedal, že to oznámime rodinám a vezmeme sa. Samozrejme som sa hrala na hrdinku a tvrdila, že nie je nutné aby sme sa brali. Len preto, že som tehotná. Lenže on ma zase dostal. Povedal, že určite to neplánoval takto, určite by teraz žiadnu svadbu ani dieťa nechcel, ale až o takého...hmm... pol roka. (Silaaa.) A to je vlastne pár mesiacov hore-dole. A tak sme spolu nastúpili na húsenkovú dráhu. Veru minulý rok bol pre mňa zase raz neuveriteľný a plný zmien. Napriek tomu, aký veľký to bol šok a aký obrovský zásah to prinieslo do našich životov, zmeny boli pozitívne. Aj dnes sa k tomu často vraciame a smejeme sa. Keby mi bol niekto vo februári 2007 povedal, že toto je rok, kedy stretnem muža svojho života, otehotniem a vydám sa, asi by som ho poslala kamsi na preliečenie. A ono sa to všetko skutočne stalo.Prežila som skvelé tehotenstvo. Vychutnávala som si ho naplno, pretože mám vedľa seba muža – manžela, ktorý mi je obrovskou oporou. Všetko prežíva so mnou. Radosti aj malé strachy. V našom bytíku láska stále rastie. Až teraz mi prišlo skutočne úprimne ľúto všetkých mojich bývalých klientiek a všetkých slobodných mamičiek, ktoré sú na toto nádherné obdobie samé. Nemajú vedľa seba človeka, ktorý im pomáha prekonávať emocionálne výkyvy, niekoho kto im s láskou hladká bruško, prihovára sa mu a rozpráva mu tie neskutočne zlaté hlúposti. Pre toto všetko bolo moje nečakané tehotenstvo také čarovné. O necelé dva týždne skončí a na svet príde naša malá princezná. Bude skutočne tu. Dúfam že zdravá a v poriadku. A my dvaja budeme zrazu rodičia. Úplne vážne. Predsa len budem mama. Len sa trošku bojím či nakoniec túto najprirodzenejšiu úlohu ženy zvládnem ako treba. Našťastie mám vedľa seba skvelého muža a veľkú skvelú rodinu. Budem mama a zdá sa, že svojmu dieťatku som napriek všetkým komplikáciám a skrátenému režimu vybrala správneho otca. Vlastne to viem, stačí, keď sa mu pozriem do očí a vidím v nich toľko lásky, koľko budeme obidve potrebovať a ešte o kusisko viac.