Na Mikiho som narazila len tak náhodu. Našla som ho zmätene postávať na chodbe nášho úradu, neďaleko mojej kancelárie. V tvári mal výraz človeka, ktorá sa úplne, ale úplne stratil. Nadriadení nám neustále vštepujú, že ku každému klientovi máme pristupovať s porozumením a hlavne so srdcom, takže presne takto som pristúpila aj ja k Mikimu, napriek tomu, že smrdel do okruhu troch metrov a vyzeral nevábne. Spýtala som sa ho, či hľadá niekoho konkrétneho. Prikývol a vyslovil meno mojej kolegyne, ktorá sedí neďaleko za rohom. Už-už som ho chcela správne nasmerovať, keď som si všimla, že ten človek v rukách žmolí akési papiere a na vrchu, na lístočku vytrhnutom zo školského zošita je úhľadným písmom napísané moje vlastné meno. To ma zaujalo. Ukázala som teda na papierik a spýtala sa či náhodu nehľadá pani tohto mena. Horlivo kýval hlavou a niekoľkokrát vyslovil skomoleninu môjho priezviska. Hľadá tú pani preto, lebo ho za ňou poslal ktosi cez kohosi. Dodnes neviem, kto Mikimu tak úhľadne napísal moje meno na papier vytrhnutý zo školského zošita, ale mal proste šťastný deň, pretože ma našiel. A tak do môjho života vstúpil Miki Š.
