Malé zamyslenie nad ťažkou témou.

Jedného takého som stretla a do dnešného dňa proste nechápem. Nechápem čo môže človeka doviesť až k takémuto radikálnemu riešeniu. Čo by ma dokázalo presvedčiť, že je lepšie nebyť, a urobiť pre to všetko potrebné. Napríklad zavesiť si na krk povraz, postaviť sa na konár stromu a skočiť. Netuším. Nikdy som neprežívala tie tzv. posledné sekundy, ktoré rozhodnú, či skočiť alebo nie. Nikdy som necítila také hlboké zúfalstvo, že by som si nedokázala vybaviť obrovské a nezvrátiteľné následky môjho rozhodnutia. Jeho dopad na moju rodinu, priateľov a na všetkých ktorým na mne záleží. Musí to byť skutočne čosi strašne strašné. Bol to môj kamarát. Spolužiak, a mali sme dvadsať rokov. Boli sme taká malá partička ľudí, sedem kusov. Chodili sme na prednášky a na pivo, rozoberali životne dôležité veci, občas sme nejakú prednášku vynechali a šli iba na pivo. Vedeli sme o sebe nejaké tie súkromné veci, ale zasa nie úplne všetko. On bol jeden z nás. Mal zvláštny suchý humor. Mal mamu a sestru, maďarský prízvuk a skvelý vkus. Rozprával nám zážitky z diskoték, o balení "čajočiek", o kamarátoch tam u nich, o víkendových akciách. Žil si svoj život tak ako my ostatní. A potom jedného dňa, po víkende neprišiel do školy. Po intráku sa rozbehla šuškanda, že sa obesil. Vyrazilo nám to dych, ale odmietali sme tomu uveriť. Až kým nám to oficiálne neoznámili jedného rána a kým sme za sebou nemali „minútu ticha“. Jednoduchá správa, ktorej sa nedalo, nechcelo uveriť. Ticho, ktoré netrvalo iba minútu. Dokonca aj tí, ktorí ho zrovna nemuseli stratili reč. Slzy. A otázka: „Prečo?“ Naša malá skupina šla na pivo. Sedeli sme za naším stolom len tak , a nechali slzy stekať po tvári. Večer na intráku som napísala báseň. Pripomínam, že nie som nijaká poetka, ale tá báseň sa jednoducho písala sama:keď slnko dlho nevychádza a vo sne breše čierny pes,stane sa niečo ochutené nešťastímviem to!zotieram snáď milióntu slzua chcem ti povedať:buď šťastnejší na druhom brehukeď si nás tu nechal stáťv oblaku dymudospelých a vážnych pred školou.tak sme ťa oplakali a neprosili o milosť,pretože boh ak je pravý,bez úmyslu súdiťpodá ti krabičku cigarieta nenechá ťa v decembrovej zemido ktorej nepatríš.kam si odišiel bez novej adresy?je dosť zvláštne že ťa nieti keď si podelíme všetky strany svetasi nikde a si v násčo je málo a boľavé.tam kdesi hlboko v srdcikde tvoja vôňa ideálne pánskanám chýba ani by si neveril.najlepší maďar na svete,vraveli všetci okolo,najlepší zo školskej lavicečo sám prekročil hranicu.pri stole v zahúlenej atmosféreukladáme spomienky a slzyiba tie pravdivéna veľkú kopu rovno do streduvtedy nám došlo too podstate kruhu,že keď ťa pravý milujenenechá ťa v exile jediného činuvráti ťa a my nájdemehľadaním v pohľadoch všetkých mláďat svetaže si tatus namiv niekom.Pravdepodobne na neho nikdy nezabudnem. Objavuje sa v mojich myšlienkach často. Síce, už nie tak často ako na začiatku, ale predsa. Myslím si, že obraz drobného chlapca, ktorému na tvári neustále pohrával taký zvláštny zadumaný úsmev, nikdy nevymažem zo svojej hlavy.A ani jeho pravidelnú otázku: Dievčatá, nemáte cigaretu? Svrbia ma pľúca. Nikdy nepochopím čo všetko ho priviedlo na koniec jeho cesty a možno si ešte dlho budem klásť otázku, či sa tomu nedalo nejako zabrániť. Vraciam som sa k obdobiu pre „tým“, či na ňom nebolo niečo zvláštne, či nebolo vidieť, že sa trápi, ale na nič som neprišla. Možno som len nebola dostatočne dobrým pozorovateľom. Možno... Každopádne už navždy vo mne zostane podivná zmes smútku a ešte čohosi nedefinovateľného, pri každej spomienke na neho.