Už sa konečne zobuď!

Celý život, keď som ešte snívala ten svoj detsky hlúpy sen, som si myslela, že nech je svet okolo mňa akokoľvek skorumpovaný, falošný a skazený, ja si môžem udržať svoje vlastné zásady a hodnoty, ktorými sa budem riadiť. Že ich za nič na svete nepredám. Bože, aká naivná predstava. To by som musela odcestovať na opustený ostrov a žiť len v spoločnosti nemých tvárí. A hovorím to každému, kto by náhodou trpel podobnými predstavami. Nepodarí sa ti to!Človek je tvor neskutočne nevypočítateľný. Sebecký, lakomý, zlý, závistlivý, egoistický, nadutý ... a proste taký. Všetky tieto vlastnosti máme asi v povinnej výbave a len viac či menej úspešne sa ich snažíme potlačiť a nahradiť láskavosťou, úprimnosťou, charakternosťou, pohostinnosťou, obetavosťou a neviem ešte akými dobrými vlastnosťami, ktoré sme si zapísali do múdrych kníh, aby sme na ne nemohli zabudnúť. Lenže ak sa chceš správať priveľmi pozitívne, priprav sa na polená, ktoré ti začnú hádzať pod nohy. „Musíš byť diplomat, musíš vedieť komu môžeš čo povedať“, poučovali ma. „Pretvaruj sa, buď milá aj keď ti z toho bude nanič. Veď ľudia si vôbec nie sú rovní.“Sú takí, ktorí môžu všetko a takí, ktorí sa im prispôsobujú. Je ti to proti srsti? Máš smolu, za tebou čaká sto ďalších, ktorí sa prispôsobia ochotnejšie. A tak to je. Prepletenec vzťahov, potrieb a nevyhnutností nás prinúti robiť veci ktoré sme kedysi odsudzovali. Potom vás ktosi priateľsky potľapká po pleci a s chápajúcim výrazom v tvári vás upokojí, že veď je to v poriadku, takto to proste chodí. Svetom hýbu kontakty, dopyt a ponuka, významnosť a bezvýznamnosť ľudských indivíduí. „Čo môžem pre teba urobiť ja a čo môžeš urobiť ty pre mňa?“ Podáme si ruky, vymeníme vizitky. Niekoľko vzájomných návštev, úsmevy za zatvorenými dverami, dohodnutý postup. Teraz už len zabezpečiť úspešný výsledok. Z pozície moci rozdáme pokyny tým menej významným. Nech si myslia čo chcú, nech si frflú a pohoršujú sa pošepky medzi sebou, aj tak nakoniec urobia čo treba. A my si opäť potrasieme pravicou. Na revanš. Zdá sa vám to povedomé? Je to možné, ale upozorňujem že podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami je čisto náhodná. Ak vás to poburuje, strácate trpezlivosť, máte chuť nahlas zakričať ako vám je z toho nanič, pokojne to urobte. Ale počítajte s tým, že sa na vás všetci len udivene pozrú a prenesú: „ukľudni sa, raz budeš robiť to isté a niekomu inému bude pre zmenu zle z teba.“ Táto veta ma celkom zasiahla. Takže sa mám zmieriť s tým, že raz budem taká istá? „Áno, áno, áno“, prikyvujú tí ktorým na mne záleží, „veď inak nič nedosiahneš. Nepodpiľuj si pod sebou konár. Si šikovná, máš pred sebou budúcnosť, tak to nezahadzuj. Veď tak to robia všetci.“Naozaj všetci? Naozaj? Prečo sa musíme prispôsobovať niečomu čo je nesprávne? Pretože víťazi sú oslavovaní do nebies a tí čo skončia na chvoste, dostanú poza uši. Dostanú príkaz dobehnúť víťazov. Je jedno ako. Vlastne im ktosi zhora jasne nariadi: klamte, podvádzajte, len sa neopovažujte opäť prepadnúť. Robte všetko pre to, aby sme vás nemuseli vymeniť.Takže, klamte, podvádzajte, pretvarujte sa milé detičky, toto by mala učiť pani učiteľka malých školákov. Nech im nepletie hlavy rečami o dobre, pravde a láske, lebo ich vôbec nepripraví na život. Len sa pozrite ako dopadol náš národný hrdina Jánošík. Vlastne to bol náš národný naivný truľo. Bohatým brať a chudobným dávať, a nič si z toho pre seba neuliať, nevybudovať si súkromnú armádu a nespraviť si kontakty na najvyšších miestach? Nech sa potom nediví že skončil zavesený za rebro.Prečo mi už v škole nevysvetlili ako to beží? Ušetrila by som si pridlhú fázu prispôsobovania. Veď raz budem mať svoje vlastné deti, pre ktoré budem chcieť len to najlepšie. A v mene skvelej budúcnosti svojich detí sa bežne zahadzujú zásady. Je to otázka priorít. Nikto predsa nechce byť slabý, bezvýznamný a chudobný. Ani ja nie a tak sa pomaly prebúdzam zo sna, zametám kúsky rozflákaných ružových okuliarov a celou silou sa snažím umlčať svedomie, rozčúlene kričiace, keď sa usmievam na určitých ľudí s jasným cieľom, nepodpíliť si pod sebou konár, tak ako mi povedali. Stále mi to však nejde tak ako by malo. Kruci, ešte to chce nejaký ten čas.