Môj ukradnutý život

V roku 2005 mal môj život celkom zrozumiteľný tvar a celkom jasný smer. Pracovala som ako EURES poradca – čo mi dávalo pocit, že o práci v zahraničí viem toho dosť (ha-ha-ha). Mala som dlhoročný vzťah naplnený láskou a všetkým čím bolo treba – čo mi dávalo pocit, že spolu uzavrieme nejaký, akýkoľvek druh spolužitia vhodný pre príchod budúcich generácií (ha-ha-ha). A úplne nakoniec, mala som plán. Veľký plán, že keď už teda toho toľko viem o práci v zahraničí a keď už mám ten dlhoročný vzťah plný lásky, tak treba už iba to zahraničie spoločne vyskúšať. Klasicky čosi zažiť, čosi zarobiť, vrátiť sa a orientovať sa na tú budúcu generáciu. Plány sa vždy snažím napĺňať, takže sme svorne dali výpoveď, pojali ešte jednu kamarátku a vyrazili do sveta v trojici. Pravdepodobne sme si už hneď na začiatku nezvolili tú správnu časť sveta. Ale to už dnes nikto neporieši. Každopádne ma už nikto, nikdy nepozývajte do Belfastu. Ne-prí-dem! Nebudem sa tu rozpisovať o detailoch, ako sú napríklad nepriateľskí škaredí ľudia, špinavý hostel, kde sme museli prežiť dva týždne, neonacisticky vyzerajúci Poliaci „fičiaci“ na hašiši, strach a znechutenie, ktoré sme si tam užili. A nebudem sa rozpisovať ani o tom, prečo to tak všetko skončilo, pretože o to nejde. Ide len o to, čo všetko s vami život dokáže urobiť, ak sa jeden krát zle rozhodnete, prípadne si niečo správne nepremyslíte. Ale človek je predsa tvor vybavený vlastnou vôľou a schopnosťou bojovať, nie? Jasné, že som bojovala. Opustili sme „zlý“ Belfast a skúsili šťastie inde. Nemohli sme sa vzdať, veď heslá ako: mladosť, optimizmus, odhodlanie, láska a priateľstvo, sme kľudne mohli nosiť napísané na tričkách veľkým farebným písmom. Lenže, akosi ani druhý pokus nebol zásah do čierneho. A keď to tak hodnotím s odstupom času, nebolo to ani veľmi blízko k terču. Nie, ani malebný a v zime dosť depresívny North Yorkshire nepriniesol do nášho života veľké polepšenie. Priniesol však aspoň prácu. Síce ťažkú, ale aspoň platenú. Problémy však nastali s ubytovaním. Celkom chápem, že nemožno príliš dlho využívať blížneho svojho. Zákonite to prinesie rozkol do medziľudských vzťahov. Keď k tomu navyše pridáte chronickú únavu a chronickú zimu, stupňujúce sa napätie medzi piatimi ľuďmi v 2-izbovom byte asi nebude ničím prekvapujúcim. Dá sa asi aj pochopiť nechuť dvoch pôvodných obyvateľov k trom novým obyvateľom. Nebudem to radšej viac rozmazávať. V tom byte som zažila atmosféru na ktorú chcem iba zabudnúť. Rozhodne však necítim nejaký výrazný podiel viny, a to som vo svojej podstate veľmi sebakritický človek. Takže asi takto, celý veľký, idealistický „trip“ do sveta sa skončil neslávnym návratom na rodnú hrudu. Odchádzali sme traja, vrátili sme sa dvaja. Spisovnejšie napísané – vrátili sme sa dve. Chápete?V roku 2006 môj život zrazu vyzeral ako život kohosi, koho by som nechcela poznať. Ale bol môj: - nijaká práca-nijaké úspory (no niečo som zarobila – vrátili sa mi náklady plus niečo málo navyše)-nijaký vzťah a už vôbec nie naplnený láskou-„znovubývanie“ v detskej izbe u rodičov-psychický stav tesne nad hranicou, kedy si to už vyžaduje hospitalizáciu, prípadne odbornú pomocA ako to už v takýchto chvíľach býva, objavia sa aj zdravotné problémy a lekár vám povie niečo, čo vôbec nechcete počuť a vtedy máte chuť škriabať a trieskať a kričať: „Vrááááááááťte mi môj život!“Lenže nakoniec sa vždy všetko ako-tak utrasie. Časom to najhoršie prehrmí a začne sa vyjasnievať. Našla som si novú prácu, v podstate celkom rýchlo. A zrazu sa objaví aj starý dobrý princ. Ten známy, dlhoročný a jediný za ktorým ste preronili hektolitre „vankúšových“ sĺz vám zrazu povie vetu, ktorú ste túžili počuť: „A predsa len ťa milujem, chcem mať s tebou malého Kventina (pretože je vášnivý „tarantinovec“) a celý tvoj zdravotný problém zvládneme spolu.“ No nie je to úžasné??? Takto sa vracia späť môj život.Neviem, či si minulý rok na mňa ktosi „tam hore“ zasadol, alebo som sa stala súčasťou nejakej hazardnej hry, ktorou tam zabíjali nudu, ale presne o dva mesiace po tom, čo princ odletel späť za „kanál“ a ja som mala zakúpenú dovolenkovú letenku na jeden spoločne strávený týždeň, bolo opäť raz všetko inak. Tento krát som si znovu vypočula úžasnú vetu, iba že nabrala trošičku iný význam: „A predsa len ťa nemilujem, nebudeme mať spolu malého Kventina, ani nikoho iného malého, a svoj zdravotný problém zvládneš aj sama. Mrzí ma to.“ No čo, letenka mi zostala na pamiatku. V tom strese ma vôbec nenapadlo, že by som ju mohla skúsiť predať na „nete“ a zmenšiť straty. A čo môj psychický stav? Nebezpečne, skutočne nebezpečne sa priblížil k spomínanej magickej hranici. Aby som to skrátila – nehospitalizovali ma. Zvládla som to hlavne kvôli mojej novej práci, ktorú robím do teraz. Pracujem ako sociálna pracovníčka – viem, že to znie všelijako, ale ja sa venujem deťom, hlavne tým čo skončili v náhradnej rodinnej starostlivosti, ale aj iným, ktoré potrebujú akúsi sociálno-právnu ochranu. Tým, že som sa stretávala s ľuďmi, ktorí zažívali a zažívajú podstatne ťažie hry osudu, nedalo mi zrútiť sa. Veď by som sa musela hanbiť. Príbehy, aké som popri svojej práci počula, zažila, zúčastnila sa ich, tak tie by vydali na knihu. Kruci, možno ju raz naozaj napíšem. A poviem vám, že vetu, ktorú som kedysi kdesi čítala, že pomocou druhým pomáhame sami sebe fakt nepovažujem za prázdne filozofovanie.Tak som sa teda nezrútila, ale chápte, taká rana v srdci bolí ako ďas. Ja som mala pocit, že tá moja rana má hĺbku minimálne Mariánskej priekopy a už sa nikdy, nikdy nezacelí. Utvrdzovali ma v tom aj moje ojedinelé, chabé pokusy o konkurz na nového princa. Akosi to nefungovalo. Až som to riešila aj so psychológom. Popri táborovom programe pre decká si lektorujúci psychológ totiž všimol moju „srdcovú ranu“. Bolo ju vraj vidno celkom zreteľne, ani nemusel byť veľký profesionál. Tak sme hodili reč pri dohasínajúcom ohni, a on sa tam so mnou stavil o krabicu svadobných koláčov, že priekopa sa zacelí a niekto ten konkurz určite vyhrá. A juchuchú, stalo sa. V roku 2007 mi tí hazardní hráči z „tam hore“ vrátili môj život. Mám prácu, ktorá ma dostatočne ľudsky napĺňa a opäť mám vzťah plný lásky. Dokonca sa niekedy pristihnem pri myšlienke, že to tak všetko malo byť, aby ma to priviedlo tam, kde som teraz. Len mi prosím držte palce, aby sa to zase nejako nepo..... Ja zase budem vám. A keby sa vám aj niekedy zdalo, že vám ktosi ukradol váš život, nebojte sa, on sa vám vráti. A možno aj oveľa lepší ako bol.