„Snina – okres Kyjev“

Bolo mi známe, že mesto s názvom Snina existuje, ale priznávam bez nátlaku, že vizualizácia jeho presného umiestnenia na mape mi robila značný problém. Mám orientačný „nezmysel“ a slová ako zemepis a navigácia má vždy tak trochu znervózňovali. Aby som nebola za hlúpu, prezieravo som si otvorila mapu Slovenskej republiky, položila prst na svoje rodné mesto a pohla ním smerom na východ. Netušila som však ako dlho tým prstom budem musieť po mape cestovať. Udivene som putovala slušných pár centimetrov a môj starší, múdrejší brat sa len pousmial: „Čo sa čuduješ, veď Snina je už okres Kyjev.“Svadba sa konala v sobotu, ale my sme vyrazili už v piatok okolo obeda. Mali sme zabezpečený nocľah kdesi v Zemplínskych Hámroch na chate. Ako sme tak šli stále ďalej na východ, v mojom priateľovi sa postupne stále silnejšie prebúdzalo čosi ako patriotická hrdosť. Stala sa z neho priam nevyčerpateľná studnica historických, geografických a prírodovedných informácií o východnom Slovensku. Vzhľadom k tomu, že ma potreboval ukázať aj u nich doma a vyzdvihovali sme tiež ďalšieho svadobčana v celkom inej časti regiónu, dozvedela som sa toho celkom dosť a užívala som si dlhú, predlhú cestu. Cestovanie milujem. Milujem vymieňanie CD-čiek a spievanie v aute, milujem nakupovanie na „pumpách“, hlavne čokoládové tyčinky a „limču“, ale tiež kávu z „kávomatu“. Fakt to mám rada, presne v šýle kultového filmu Jízda. Lenže toto bola vážne dlhá „jízda“ a nálada v našom aute klesala priamo úmerne s tým, ako rýchlo sa stmievalo. Chlapci na rozdiel odo mňa už tušili, že na určené stanovište nedôjdeme v súlade s časovým plánom.Zistila som, že je zle vo chvíli, keď môj vždy pozorný a milujúci partner úplne odignoroval moju skromnú žiadosť o zastavenie na najbližšej pumpe, pretože „musíííím...“ Pumpu sme proste minuli bez akéhokoľvek náznaku zastavenia. „Sorry, ale nechcela si ísť na OMV...?“ Akože naozaj si nepotrpím na značku pumpy, keď „musíííím“. Pocikať ma síce nenechal, ale bolo evidentné, že šoférovania má už plné zuby. Potvrdilo sa to vo chvíli, keď si nevšimol kostol v Zemplínskych Hámroch, kde sme sa mali stretnúť s ľuďmi, ktorí nás mali odviesť na konkrétnu chatu. A kostol v Zemplínskych Hámroch je podľa mňa celkom solídna a veľká stavba. Na chatu sme došli za hlbokej noci, ale nakoniec aj tak boli všetci spokojní a šťastní, únava bola zabudnutá, pretože sa dlho nevideli, mali si čo povedať a mali aj čo jesť a piť. Spať sa šlo až o štvrtej ráno. Na chate nás nakoniec nocovalo päť. Dva páry a jeden vlk samotár o ktorého sme chceli hrať karty, ale nakoniec si ho dobrovoľne vzal na izbu ten druhý pár. Po náročnej ceste a náročnej noci sme mali v pláne dobre sa vyspať, hlavne keď sme vedeli, že 15.00 máme byť nastrojení v Sninskom kostole. Nebolo nám však dopriate. Keď sme v noci prichádzali zaregistrovala som jedným okom, že na susednej chate víkenduje partička ľudí. Mali tam zaparkované autá, motorky a štvorkolky. V noci sme na nich úplne zabudli. Asi preto, že to boli ranné typy. O 6.30 zahájili deň za zvuku pod kožu sa vrývajúcej tanečnej hudby 90-tych rokov, ktorá naplnila celú dolinu. Moja otupená a unavená nervová sústava bola ochotná úplne ten hluk odfiltrovať, ale nedokázala odfiltrovať zúrivého chlapa v mojej tesnej blízkosti, ktorý tým „tam vonku“ nahlas a opakovane pripisoval rôzne psychické a fyzické poruchy či nedostatky. Nakoniec som to vzdala rovnako ako všetci a rozhodli sme sa, že keď je teda po spánku, pôjdeme sa aspoň niekam naraňajkovať. Ale ani toto nám nebolo dopriate. Pretože znenazdajky sa vonku ozval zvláštny hluk (teda okrem tej pod kožu sa vrývajúcej hudby) a popred našu chatku sa pretekárskym štýlom prehnala bordová Škoda 100. Brzdy škrípali, spod kolies sa dymilo. Po brutálnej otočke šmykom nasledovala divoká jazda späť. Šofér zaparkoval pre chatou našich susedov, presne v strede jedinej príjazdovej a odjazdovej cesty. Len čo motor stíchol z vedľajšej chaty sa vyrútila skupina chlapov, ktorí na „škodovečku“ evidentne čakali. Jeden mal v rukách videokameru a ostatní rôzne druhy pravekých zbraní. To čo sa v tej chvíli začalo som vážne ešte nikdy nevidela. A asi nie len ja, lebo všetci piati sme v nemom úžase stáli a vyvaľovali oči na tucet chlapov, ktorí sa vrhli na úbohú „škodovečku“ ako zmyslov zbavení. Niektorí do nej začali vrhať obrovské kamene, napriek tomu, že dnu stále sedel šofér. Iní jej uštedrovali smrteľné údery drevenými palicami a poniektorí sa pomedzi to všetko snažili „škodovečku“ zadupať do zeme váhou vlastného tela. Bolo to vážne živelné, len neviem, či sa počítalo aj so škodami a stratami na životoch, pretože ako tak vrhali tie skaly, ušlo sa aj ich vlastnému autoparku, odstavenému opodiaľ. Ale neobetujete predné sklo keď môžete zlynčovať jednu starú škodovku? Napriek jednoznačnej presile sa autíčko nevzdávalo bez boja. Zrazu sa z ničoho nič pohlo a tvrdo zo seba zhodilo zúrivého „dupača strešného“. Bol to naozaj nepekný pád.Po hodnej chvíli začudovaného ticha v našom intelektuálskom tábore padla zásadná otázka: „Ako okolo nich prejdeme?“ Zistili sme, že miesto tragédie sa nedá len tak obísť, určite nie autom. A kto by sa vôbec odvážil. Zatelefonovali sme o pomoc a ženích po nás poslal svojho brata, ktorý strategicky zaparkoval pod našimi susedmi a my sme opatrne museli zísť k nemu priamo pomedzi nich. Ako som si všimla, boli na seba primerane hrdí a ja som sa márne snažila zakrývať strach s pohľadom upretým do zeme. Vľavo aj vpravo to vyzeralo desivo, ale najdesivejšie bolo, keď môj pohľad zavadil o kanister s benzínom v rukách jedného likvidátora. Evidentne sa rozhodli „škodovečku“ upáliť. Keby im chlapec, ktorý prišiel po nás náhodne nepoložil otázku, či sa neboja, že to vybuchne, asi by sa nad touto možnosťou nikdy nezamysleli.Dozvedeli sme sa, že skupina našich susedov pozostávala z istého špecifického druhu štátnych zamestnancov a miestnych podnikateľov. Takže podľa mňa sa to celé vlastne udialo v rámci nejakej terapie na odbúranie stresu z práce. Ventilovanie agresivity na neživom predmete je stále lepšie ako na živom, no nie? Každopádne to bol pre mňa celkom zaujímavý zážitok. Skoro ho neprebila ani samotná svadba, ktorá bola veľká. Taká aká je vraj na východe bežná. Pila sa ukrajinská vodka, ukrajinské víno, kapela hrala pesničky, ktorých texty mi bolo nutné prekladať a ľudia sa bavili takmer okamžite až do rána bieleho. Nikto sa s nikým nepobil a okrem malilinkatého incidentu jedného účastníka s kameramanom a prítulnou tetou, nemal nikto z prítomných žiadny negatívny zážitok. A ja som spoznala veľa nových ľudí – východniarov, čo je určite obohacujúce, pretože doteraz som toľko príležitostí nemala. Ráno nás ženíchov brat, spoľahlivý to kuriér ľudí aj vecí dopravil späť na chatu. Vracali sme sa s menšími obavami, ale našťastie nikde v blízkosti nehorelo a naše autá stáli bez ujmy presne tam, kde sme ich zanechali. V nedeľu sme sa opäť zobúdzali za zvukov hudby 90-tych rokov, ale inak vládol všade kľud. Opustená „škodovečka“ absolútne nepodobná konštrukčnému zámeru svojich tvorcov stála na okraji cesty a vzbudzovala ľútosť. Nad párkami v miestnom penzióne som sa okrem iného hlboko filozoficky zamýšľala nad tým, čo tých mladých, silných mužov viedlo k takémuto demonštratívnemu násiliu. Trochu ma totiž vydesil euforický výraz, ktorý som si povšimla na ich tvárach počas demoličnej akcie. Prečo si niekto kúpi staré auto iba preto, aby ho v sobotu ráno rozflákal na kašu a ešte si to celé aj nahral na kameru? Čakala som hlbokú odpoveď, ale dozvedela som sa iba toľko, že striptérka by ich určite vyšla drahšie a ani by si s ňou tak dobre neužili. Tak teda celkom vážne uvažujem, že skúsim niečo podobné zorganizovať pri najbližšej „chatovici“ u nás. Možno budem hviezda a ocenia to aj stredoslovenskí chlapci. Akurát dozriem na nebezpečné kanistre s benzínom a vlastné vozidlá zaparkujem v bezpečnej vzdialenosti. Proste vychytám tie malé „muchy“ a môže to byť celkom „cooool“.