O päť rokov neskôr udeľuje kancelárka Angela Merkelová karikaturistovi cenu za prínos pre slobodu slova. „Je to o tom, či môže zverejňovať svoje karikatúry, alebo nie. Nezáleží na tom, či sú potrebné alebo osožné, či sú vkusné alebo nie. Má na to právo? Áno, má," vyhlásila 8. septembra 2010 v nemeckom Postupime kancelárka. Táto udalosť pohla Európou a postavila jej obyvateľov proti sebe. Uhľov pohľadu je hneď niekoľko.
Zástancovia si rezolútne presadzujú slobodu prejavu nehľadiac na nejaký etický kódex. Taký je už údel karikatúry. Hyperbola, ktorá úmyselne skresľuje a preháňa. Provokuje a vystavuje verejnému výsmechu.
Všetko má svoje hranice, ohradzujú sa odporcovia. Znesväcovanie iného náboženstva je iba svedectvom hrubosti. Znamená snáď sloboda slova, že si možno uťahovať z čohokoľvek a nemať úctu ani k veciam, ktoré sú pre iných posvätné?
Nie je karikatúra ako karikatúra. Vidieť veci čierno bielo prináša často so sebou vyhranené kategorizovanie bez akejkoľvek možnosti zohľadniť iné kritérium.
Také zobrazenie Matky Terezy v sexuálnych polohách na obraze rakúskeho výtvarného umelca Otta Mühla je nielenže vulgárne a perverzné, ale aj bezduchým výstrelkom, ktorý chce nasilu šokovať. Dielo triafa mimo realitu a stáva sa absurditou. (Kauza sa ocitla na rakúskom súde, ktorý dal za pravdu žalobcom. Odvolanie sa rakúskej asociácie výtvarných umelcov na európsky súdny dvor skončilo v prospech slobody prejavu).
Westergaardova kresbička, naproti tomu, má hlboký politický rozmer. Jej pointa naráža na krvilačnosť Mohamedových ovečiek (mám na mysli tých radikálnych), ktoré v mene džihádu sa nestránia opásať si namiesto opasku zápalnú šnúru. (Najnovšie si pred vstupom do lietadla ukladajú bombu do spodného prádla).
Samozrejme, že to autor prestrelil. Jeho útok je namierený celkovo proti náboženstvu. Nediferencuje. Nepranieruje len určitú skupinu. Ale otvorene štuchá do sršiaceho osieho hniezda.
Kto mu dáva na to väčšie právo? Európsky súd alebo vývin udalostí za posledné desaťročie?
