Tvár má plnú modrín. Klaudia vykročí k jej posteli, keď sa Johane lepšie prizrie, zhrozí sa.
Klaudia: Jéžišmarjá……
Klaudia si sadne na okraj Johaninej postele a nežne ju pohladí po hlave.
Klaudia: Johano, to jsem já, Klaudie. Jsem u tebe brouku. Řekni něco, prosím.
Johana má privreté oči, neodpovedá, len prehltne naprázdno. Klaudia sa obráti k Julovi.
Klaudia: Nemůže mluvit. Otekla jí pusa.
Julo si vezme stoličku a prisadne si k Johaninmu lôžku z druhej strany. Johana nato otvorí oči a ťažko artikulujúc začne protestovať.
Johana: A to-to má byť čo? Vý-sluch? – Klau-dia, po-vedz mu, nech i-de ob-smŕ-dať in-de!
Klaudia: Zlato, prosím tě, počkej a nejdřív řekni, co se ti stalo!
Johana: Však vi-díš. Do-sta-la-som po pa-pu-li.
Klaudia: Co to bylo za prevíta?
Johana zase prehltne naprázdno. Útočníka pozná veľmi dobre, ale bojí sa ho prezradiť. Zo strachu ho bude radšej kryť.
Johana: To je fuk.
Klaudia: Nemluv tak! Co když se vrátí a udělá to znovu? Musíš něco podniknout! Já být tebou, nechala bych tomu mlátiči žen urvat koule. – Anebo radši ne. Chlápek, co zmastí takhle ženskou, žádný koule nemá. – Už vím! Poštvala bych na něj bandu feťáků se pětidenním absťákem. Ti by si ho za čtvrtku podali! – Zlato, nemáš bolesti? Mám tu nějaké oblbováky.
Klaudia zaloví v kabelke a začne z nej vyťahovať zhúžvané škatuľky od analgetík a liekov na upokojene. Johana si nahlas vzdychne.
Johana: Klau-dia ... Klau-dia to-to je ne-mo-cni-ca! Som tak na-pum-po-va-ná se-da-tí-va-mi, že by ma ten tvoj ro-hyp-nol us-pal na-ve-ky.
Julo sa opatrne zamieša do debaty.
Julo: Johana, dovoľ, aby som ti pomohol.
Johana pomaly otočí k Julovi hlavu.
Johana: Ne-tre-ba mi tvoj sú-cit.
Julo: To nie je o tom, že by som ťa ľutoval. Ja len že ... toto nie je len tak. Mal by dostať, čo mu patrí.
Julo sa nakloní k Johane.
Julo: Mohol by som sa postarať, aby sa ťa viac už nedotkol.
Johana sa sťažka uškrnie.
Johana: Ako? Že zba-dá sú-krom-né oč-ko, čo vy-ze-rá sko-rej ako čier-ny sa-ma-ri-tán a pu-stí do ga-tí, hej? Ne-pre-ce-ňu-ješ sa tak tro-chu? – Pa-mä-taj, to-tok nie je tvoj re-vír! A-ni tvo-ja vec...
Julo: Čoho sa bojíš, Johana?
Johana: Ne-mám strach! Jas-né? Bol to len zá-kaz-ník. Ne-zná-my ksicht! Prv ho na Ni-vách ne-bo-lo. O-bral ma o všet-ky lo-ve.
Julo: Spravil na teba L-péčko?
Klaudia: Co to je... to L-péčko?
Julov pohľad skĺzne od Johany na Klaudiu, a potom zase naspäť na Johanu.
Julo: Lúpežný prepad. – Zmlátil ťa pre peniaze?
Ticho.
Klaudia: Řekla si mu něco, co ho vyprovokovalo?
Johana: A ke-by áno, nech mi je tak, hej?
Klaudia: Né, tak jsem to Probůh nemyslela!
Johana: Asi mal za to, že si to mô-že do-vo-liť.
Julo: Popíš mi ho!
Ticho.
Julo: Aké mal auto?
Johana: Ja už ne-viem. Bo-lí ma hla-va. Daj-te mi-po-koj.
Johana zatvorí oči.
108. Johanina nápoveď
(Vo vnútri. Chodba – Nemocnica v Spišskej. Deň.)
Julo a Klaudia sa zhovárajú na chodbe, dvere na Johaninej izbe sú poodchýlené.
Klaudia: Já u ní ještě zůstanu.
Julo sa zberá na odchod. Z izby sa ozve Johanin hlas, ktorý Julovi napovie, akým autom mal prísť chlapík, čo ju tak doriadil. Johana je rozhodnutá útočníka natoľko kryť, že sa Jula pokúsi zlákať na falošnú stopu. Chce, aby si Julo myslel, že ju tak zmlátil Angelo.
Johana: Čier-ny-Range Ro-ver!
Julo vie, že na tomto type auta jazdí aj Angelo. Hlavou mu letmo prebleskne myšlienka, za akým zámerom mu to Johana povedala. Odchádza zamyslený, keď Klaudia naňho ešte zavolá.
Klaudia: Jak ti říkají?
Julo sa neotočí, a kráča pomaly ďalej.
Julo: Sherlock!
Klaudia: Vyřešil Sherlock už nějaký velký případ?
Julo: Toto je môj najväčší!
109. Nedeľný obed
(Vo vnútri. Obývačka – Julov a Margarétin byt v BA – Deň.)
Je krásny slnečný deň. Margaréta prestiera stôl s bielym obrusom, kladie naň dva taniere a k nim dva poháre a príbory. Potom si sadne k stolu a čaká s obedom na Jula, kým nevyjde zo svojej izby. Bradu si podopiera lakťami o stôl, je smutná a zamyslená. Veľké zlaté hodiny v sekretári odbijú pol hodinu po dvanástej. Cinknutie hodín vytrhne Margarétu z nostalgie, pozrie na hodiny a vstane od stola.
110. Pri Julových dverách
(Vo vnútri. Chodba – Julov a Margarétin byt v BA– Deň.)
Margaréta stojí pred zatvorenými dverami Julovej izby. Cez sklenú výplň dverí je poznať, že Julo má v izbe zatiahnuté rolety.
Margaréta: Julko, stôl je prestretý.
Julo: Nie som hladný.
Margaréta zosmutnie ešte viac a pohladí dvere.
111. Biele ľalie
(Vonku. Cintorín – Bratislava – Deň.)
Margaréta, oblečená do čiernych šiat, vymieňa na hrobe svojej matky Marty zvädnuté kvety vo váze za nádherné biele ľalie. Potom si vezme metličku a ometá ňou náhrobný kameň. Oči sa jej zalejú slzami, posadí sa na kamennú dosku a slzy si utrie.
112. Kufor
(Vo vnútri. Spálňa – Julov a Margarétin byt v BA – Deň.)
Margaréta si balí veci do veľkého kufra. Julo stojí na prahu spálne, je zaskočený.
Julo: Ty odchádzaš?
Margaréta: Idem na nejaký čas k strýkovi Jergušovi.
Margaréta sa už nevládze prizerať na to, ako sa jej Julo každým dňom vzďaľuje a rieši to dočasným odlúčením.
113. Margarétin odchod
(Vo vnútri. Izba – Julov a Margarétin byt v BA – Deň.)
Julo leží vo svojej izbe na posteli. Počuje, ako Margaréta pribuchne za sebou dvere.
