Vo Švajčiarsku treba byť presný, pretože to je výsada Švajčiarov. Presní na minútu. Všetky verejné miesta, či už pod šírym nebom alebo pod strechou sa len tak hmýria verejnými hodinami. I tá najmenšia predajňa s cukrovinkami sa vám pýši najmenej dvomi.
Návštevníkovi prichádzajúcemu z blízkeho východu nepadne vždy zaľahko obhajovať dôveru, ktorú Švajčiarsko vkladá do svojej presnosti. Tak napríklad, na štvrtok večer som si dohodol schôdzku s riaditeľom divadla, presne o 22:15, po predstavení. V podvečer som prišiel do môjho hotela. A keďže som moju najsamlepšiu polovičku odovzdal priateľom, zostalo mi ešte dostatok času na výdatné schrupnutie. Spojil som sa s recepciou a poprosil, aby ma zobudili o 21:45. Na životne dôležité rande som sa totižto chcel objaviť presne na minútu.
- „Rád," ozvalo sa z recepcie. „Príjemný odpočinok."
Učičíkaný vedomím, že povestná spoľahlivosť Švajčiarska drží za mňa stráž, upadol som do hlbokých, utužujúcich driemot. Snívalo sa mi, že som švajčiarsky pudlík, obskakovaný, udržiavaný, pudlík čo má ustlané v luxuse. Keď zazvonil telefón, vyskočil som osviežený z postele a napriahol žilnatú ruku za slúchadlom.
- „Ďakujem pekne," povedal som. „Je teraz presne 21:45?"
- „Je 19:30, pane" zahlásila recepcia. „Chcel som len potvrdiť Vašu požiadavku. Prajete si byť zobudený o 21:45? "
- „Áno," povedal som. Za pomoci osvedčenej metódy počítania ovečiek som čoskoro zaspal. Už pri tridsiatej ovečke. Na snívanie to ale tentokrát nestačilo. Zmohla ma olovená ťažoba a keď sa telefón rozozvučal, nezorientoval som sa zaraz.
- „Ďakujem," dezorientovaný som zajachtal do slúchadla. „Už som bdelý."
- „Spite pokojne ďalej," oznámil príjem. „Ešte je len 20:00. O pol hodinku ma vystriedajú a chcel som sa len uistiť odovzdaním Vášho nariadenia. Môj nástupca Vás má zobudiť o 21:45, je tak?" Horko ťažko som zo seba vysúkal „áno" a oproboval som nanovo zaspať. Po šesťstej ovečke som bol ešte stále hore. Dal som sa do počítania capov. To ma zmorilo na toľko, že som zadriemal. Ako dlho som spal, neviem. Viem len, že ma prebralo to najprenikavejšie telefónne zvonenie, ktoré na Zemi existuje. Už som bol aj pri aparáte.
- „Áno, dobre - áno, dobre - vďaka." Hodil som okom na hodiny. Ukazovali 20:30.
- „Prepáčte," prehovoril z recepcie nový hlas. „Práve som prebral zoznam žiadostí na budíček a všimol som si Vášho mena poznačeného na 21:45. Je to správne?"
- „Ach...áno...je správne. Mnohokrát vďaka."
- Pardon, prepáčte." Teraz som už zostal sedieť na posteli. Sklený pohľad upieral do blba. Kedykoľvek mi hrozilo, že zadriemem, už som sa aj strhol. Občas sa mi zazdalo, že zvoní telefón, ale to boli len také halucinácie, aké sa z času na čas vídajú pri náhlych srdcových záchvatoch. O 21:35 som to už nevydržal, spojil som sa s recepciou a spýtal nového hlasu, či je všetko v poriadku.
- „Dobre, že voláte," riekol. „Akurát som bol pri tom, že to ešte raz preverím, či to zostáva nezmenené na 21:45."
- „Bezo zmeny," odvetil som a pre istotu som ešte pobudol pri telefóne. Presne o 21:45 zazvonil budíček. Od úľavy som si povzdychol.
Čo sa potom dialo, na to si už nespomínam. Keď som sa nasledujúce ráno prebudil, ležal som ešte stále na koberci vedľa nočného stolíka. Kŕčovite jednou rukou zvierajúc slúchadlo. Okamžite som telefonoval riaditeľovi divadla. Zúril. Nakoniec si predsa len nechal dohovoriť zraz. Presne o 22:15, po predstavení. Aby som len nepodstupoval žiadne riziko, požiadal som o medzimestský hovor do Tel Avivu a poveril verejne známu budíčkovú službu tamojšej telefónnej centrály, aby ma zobudili o 21:45 SEČ v Zürichu. A namojveru ma budíčková služba nezobudila ani sekundu pred 21:45. Mimochodom, ani o 21:45. Vôbec sa neobťažovala ma kontaktovať.
