- „Boli ste krásna žena," prihovára sa ošetrovateľka starenke poťažkávajúc kovový rámik v ruke. Starenka zdvihne skľúčene padnutú bradu, láskyplne sa usmeje a z nenazdajky pohladí opatrovateľku. Na zlomok sekundy spočinie vychudnutá zvráskavená ruka posiata drobnými hnedými škvrnkami v opatrovateľkinej.
Po izbe starobinca sa rozlieha chlad. Spojenie s vonkajším svetom chradne. Trhá sa.
- „Tak a teraz ešte jednu lyžičku za Vášho vnúčika Filipka." To vždy zaberie. Posledné trpené vydieranie pre vlastné dobro. Proti svojej vôli.
- „A ešte jednu za Jakubka...Nikolku...Hanulku...a ..." Starenka teraz už protestne trhne hlavou. Črty sa jej zaostrujú a líca odúvajú ako gamby. Z prázdneho, bezduchého pohľadu sála v tejto chvíli drsná neústupčivosť. Ošetrovateľka rezignujúc odkladá tanier s polievkou. O hlavný chod sa ani nepokúša. Podíde teda k druhému lôžku.
- „Ako sa dnes máme, pani Božena?" Meravé pery starej ženy sa ledva pohnú. Nakoľko spleť zvukov vychádzajúci z útrob ochabnutého tela je nezrozumiteľná, ošetrovateľka sa snaží čítať zo ženiných pier.
- „ Chcete piť? Prinesiem Vám slamku?" Žena s vypätím síl mykne hlavou do ľavej strany. A ešte raz. Jej neartikulovaná reč znie ako chrastenie. Pod ľavým okrajom postele stojí malý ošemetný tranzistor. Na údiv celého personálu ešte stále funkčný.
- „Chcete počúvať rádio? Mám Vám ho zapnúť?" Žena nanovo šklbe bezmocne hlavou. Vzápätí vztýči ľavý vychudnutý ukazovák a naznačuje ním pohyb smerom k hlave. Jej pravá strana tela zostáva nehybná.
- Aha, vy myslíte podušku! Chcete vyššie podušku?" Žena zachrastí. Tentokrát sa jej podarí vypustiť s výdychom zreteľné „haaano." Opatrovateľka posmelená úspechom obracia sa na ďalšiu starenku v odľahlom kúte izby.
- „Pekné poludnie, pani Eva. Tak, ako sme sa dnes vyspali? Dobre? No, veď Vy ste naša šípová Ruženka. Široko ďaleko takú nechyrovali."
- „Jaký je neska den?" Vyjachtá zo seba starenka.
- „Nedeľa. Poobede budete mať návštevu. Príde za Vami Ľudmila."
- „Jaká Ludmila?"
- „Vaša dcéra."
- „Ja mám céru?...uhm...jak sa volá?"
- „Ľudmila."
- „Aha..."
- „Ajeje, pani Eva, ako vidím, stala sa Vám menšia nehoda. Budem musieť Vás opäť prebaliť a prevliecť celú posteľnú bielizeň. Nevadí. Budete musieť mať ale trošku strpenia, kým Vás nadobro uložím späť."
V kuželi svetla prenikajúcom cez špinavé okenné tabule dovnútra izby sa víri prach a svojvoľne usadá na každulinký centimeter voľnej nezastavanej plochy.
Napäté ticho preruší agonické chrčanie. Na okraji postele sedí Ľudmila držiac svoju matku pevne za ruku. Cez matkine pootvorené ústa sa vytráca ružová farba. A keď jej tvár naskrz zaliala desivá beloba, ponorila dcéra hlavu do smútku.
- „Vyzerá, ako keby spala," utešuje dcéru opatrovateľka.
V ten augustový podvečer sa izba vetrala o čosi dlhšie. A za ten čas, čo dusný puch sa z nej pomaly vykrádal, opustené obyvateľky izby zotrvávali naďalej v ubíjajúcej letargii a márne poškuľovali ukradomky po prázdnom lôžku v kúte izby.
