Prišla domov, navarila si večeru ako obyčajne, zavolala šéfovi. Vopred sa ospravedlnila. Vie, je neskoro a aj to, že smiech, ktorý počuť za ním a následný šepot je ich asistentky. Bolo jej to jedno. Už nemusí. Vlastne áno, musí. Kto povedal? Ach, áno. On. Jej „nadriadený“, ale aj toho už mala dosť. Mala chuť cestovať, veď toho ešte tak veľa nevidela a nepoznala. Možno krátkodobá pomätenosť mysle alebo zastrené myšlienky z prepracovania. Kto vie. Srdce jej pumpovalo a adrenalin stúpal. Už keď kráčala domov, v ruke automaticky nakúpené potraviny, s hudbou v ušiach sa jej premietal akýsi film z jej života, ktorý nikdy ešte nevidela. Obrazy a scény boli neznáme a slová nevyslovené. Vtedy ju to napadlo. Kde sa to deje? Som to vôbec ja, kto sedí na pláži a maľuje západ slnka? Kto sa postaví ťažkým prekážkam, aby mal „životný film?“ Zasmiala sa, v piesni sa ozve „jedného dňa.“ Jedného dňa, znie jej v hlave a spúšťa sa kolotoč, kde sa nedá vystúpiť. Lístok si práve kúpila. Nenávratne nenávratný. Stanica bola stará a chladná. Nikoho nikde, kde tu nejaký zabudnutý cestujúci. Zvierala tašku a pristúpila s rozpačitým úsmevom k okienku. Nebol to asi dobrý nápad, vraví si, vlaky predsa … no nič. Zmocnia sa jej pochybnosti. Čo všetko, čo mala tam? Ale čo to bolo? Bol to doterajší život. Sama v byte, kde sa veci menili len podľa ročného obdobia. Ona ako nenaplnená váza, kde dokonca chýbali aj kvety. Tak nechcela žiť. Celé mesto bolo zahalené tmou a kde tu sa objavila trbietava hviezda. Cesta bude dlhá. Spánok jej snáď utriedi myšlienky. Zobudila sa na bolesť. Telo jej cez noc celé skrehlo, a necítila si ruku, ktorou si podopierala hlavu. Odostrela malú špinavú záclonku. Bolo ráno. Spávala tak štyri hodiny denne, nemohlo byť veľa, vždy sa zobúdzala načas sama. Otvorila kupé a poobzerala sa po niekom. Myslela si to. Muž povedal, že je päť ráno. Nikdy sa času tak nevysmiala ako tentokrát, pretože by už ako obyčajne stála pred zrkadlom s voňavou kávou v predsieni. Je to ale iná scéna … Ona teraz cestuje za svojím filmom a nebude jej vadiť, že niektoré scény bude musieť zopakovať, pretože mu dá vlastný názov.
