20 000 km, 13 krajín, 100 dní, 3 UNICEF projekty a nespočetné množstvo ľudských osudov.
Zrecyklovali starý nápad? Nie tak úplne. Obaja bez skúseností s elektro-motorkami, bez znalosti španielčiny (mali v škole dávať lepší pozor :) naprieč juhoamerickým kontinentom. A ak sa vám už stalo, že v chladnom počasí sa vám baterka mobilu vybila skôr ako bežne, tak vedzte, že toto sa môže stať aj baterkám motorkovým. Najmä v Patagónii. Našťastie sa tu našlo dosť ochotných ľudí poskytnúť elektrickú zásuvku na nabíjanie, aj za cenu vyhodenia poistiek v celom dome, reštaurácii či ubytovni.
Stretli sme veľa utečencov,
ktorí sa chceli podeliť o svoje príbehy - nevedeli, kto sme, nechceli od nás nič, potrebovali iba niekoho, kto by ich vypočul.
Peru
"Môj život je zastavil, cítim sa beznádejne, “ Maria si utrela slzy a objala mladšieho brata. Už niekoľko mesiacov čakajú na tú správnu pečiatku, aby sa mohli dostať z utečeneckého tábora na hraniciach Peru a Ekvádora, do Čile za svojím otcom. Opustili ťažko chorú matku vo Venezuele, s vedomím že už ju nikdy neuvidia, v nádeji na lepší život v Čile.
Čakajú v tábore, ľudia spia na betóne, majú šťastie, že majú jedno jedlo denne a snažia sa uniknúť pred obedňajšou horúčavou. Niektoré rodiny čakajú týždne, niekedy mesiace na pečiatku, ktorá zmení ich budúcnosť, ale bez záruky, že ju dostanú.
Nikdy vás nič skutočne nepripraví na to, čo sa uvidíte v utečeneckom tábore. Nič vás nepripraví na to, aby ste videli strach vyrytý na tvárach rodičov, ktorí chcú, aby ich deti boli v bezpečí, šťastné a zdravé.
Stretli sme aj Raquel. Deväťročná šibalka plná života. Tri generácie rodiny, Raquel, jej mama a babka a dvaja mladší súrodenci, jeden z nich telesne postihnutý. Na prvý pohľad by ste nepovedali, že Raquel má ťažkú hepatitídu a postupne sa im míňajú lieky.
Zatiaľ čo rodiny čakajú, Unicef s partnermi pripravili núdzový plán pomoci deťom utečencov, ako sú Raquel a Maria, zabezpečili prístup k vode a sanitácii, očkovaniu a priestor vhodný pre deti, kde sa môžu hrať a spievať. A pre staršie deti existuje priestor vhodný pre dospievajúcich - obzvlášť dôležitý pre dievčatá ako Maria, ktorým hrozí sexuálne násilie. "Vďaka podpore, ktorú tu mám, sa cítim aspoň v bezpečí," hovorí Maria.
Honduras
Drsné svetové prvenstvo v počte vrážd už síce Honduras nedrží, stále tu však majú gangy na ružiach ustlané. Spravidla nezasahujú do cudzincov, domáci však také šťastie nemajú. Ako dieťaťu vám nezostáva nič iné, len rýchlo vyrásť, pretože gangy verbujú deti už od piatich rokov - najskôr pôsobia ako strážcovia, potom poslovia a nakoniec sú všetci regrúti gangov nútení vydierať, pašovať a zabíjať. V krajine, kde štyri z piatich detí žijú v chudobe, sú deti lákané prísľubom smartfónov, najnovších športových značiek a iných technologických hračiek.
José Manuel (17): "Je to zázrak, že som zatiaľ unikol [gangu]," povedal. Stále však žije v strachu - strachu že ho naverbujú, straty priateľov a rodiny, straty vlastného života. "Tu to tak chodí, buď zabíjaš alebo zabijú teba."
UNICEF je prítomný v aj týchto komunitách, pomáha deťom, aby boli deťmi a zostali mimo ulíc. Ewan: "Stretli sme tínedžerov, ktorí sa venovali športu a tancu, a hrali pre nás divadlo. Pre mnohých je herectvo a dráma formou sebavyjadrenia a môže im pomôcť pri spracovaní traumy. Ale čo je dôležité, videli sme aj to, ako sa deti bavia - bola tam hudba, bola tam farba, veľa sa smialo."
Samozrejme to všetko bolo predtým, ako Covid-19 zasiahla a uvrhla ich svety do ďalšieho chaosu. Násilie v Cholome sa zhoršuje v dôsledku karantény. Uzavreté hranice znamenajú, že možnosť nájsť nový život mimo Hondurasu už nie je možné. Pred Covid-19 už bolo v Hondurase mimo školy pol milióna detí, čo sa zhoršuje v dôsledku pandemických obmedzení - keďže školy sa zatvorili, učenie detí je ohrozené a hrozí im väčšie riziko násilia a ublíženia. Škola ako bezpečné útočisko je nedostupná.
Bolívia
Koronavírus v súčasnosti sťažuje životy tisícov detí na celom svete - zatvára školy, bráni deťom v podávaní životne dôležitých vakcín a robí život v katastrofálnych zónach tvrdším ako kedykoľvek predtým. Na školách v odľahlých, horských oblastiach sa deti môžu učiť v jazyku miestnych obyvateľov - kečua.
Čas konať je teraz.
Úlohou každého človeka je robiť všetko preto, aby deti stále mohli byť deťmi - v konfliktoch, v krízach, v časoch COVID aj mimo neho.
V Bolívii spolupráca UNICEFu s ministerstvom školstva spočíva v príprave učebných materiálov v 37 domorodých jazykoch. Učenie sa v ich jazyku a kultúrne relevantným spôsobom je dôležité, pretože pomáha deťom lepšie sa učiť a uchovávať informácie, ako aj zachovávať ich kultúrnu identitu a budovať ich sebaúctu.
„Každé dieťa má právo na vzdelanie a je úžasné vidieť, ako UNICEF v Bolívii umožňuje deťom naplniť svoj vzdelávací potenciál aj v tých najodľahlejších komunitách. Farba, energia a radosť z toho dňa v bolívijských horách na mňa mali trvalý vplyv - vidieť deti v tradičných odevoch, ktoré sa učia v ich rodnom kečuánskom jazyku, bolo skutočne inšpiratívne." Ewan
Ak sa chcete dozvedieť viac a pripojiť sa k Ewanovi pri podpore práce Unicef pre deti, navštívte unicef.sk/pomoc.
