"Život nikdy nebol taký ťažký ako dnes," hovorí Fadia, matka dvoch detí, poukazujúc na to, že ani počas libanonskej vojny (1975 - 1989) žiadne dieťa nemuselo opustiť školu a ísť pracovať. Teraz, namiesto štúdia, Fadiaini synovia vo veku 15 a 17 rokov, venujte päť hodín denne zbieraniu pomarančov. Aj napriek ich podpore nie je vždy dosť peňazí na to, aby mali jedlo na stole. "Keď máme peniaze, kupujeme čo potrebujeme. Ak nemáme peniaze, nejeme.“ hovorí Fadia.
Libanon
V priebehu posledného roka Libanon vážne trpí v dôsledku zničujúcej pretrvávajúcej ekonomickej a finančnej krízy, pandémie COVID-19 a explózie, ktorá si vyžiadala viac ako 200 životov. Tisíce ďalších obyvateľov bolo zranených a komerčné centrum Bejrútu bolo masívne poškodené.
Tieto nové nešťastia sa pridali k už predtým dlho existujúcemu ekonomickému chaosu v krajine a prispeli k dramatickému nárastu extrémnej a miernej chudoby. Odhaduje sa, že od začiatku roka 2020 sa počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe strojnásobil a počet ľudí žijúcich v miernej chudobe zdvojnásobil.
Prudko klesajúce príjmy prinútili rodiny – libanonské, sýrske, palestínske a iné – pristúpiť k negatívnym praktikám zvládania krízových situácií, akými sú detské manželstvá, vysoká miera zadlžovania, detská práca, nedostatočný príjem potravy. Všetky tieto faktory majú nepriaznivé účinky na životy detí aj ich rodičov. Budúcnosť detí doslova visí na vlásku - celý report UNICEFu o Libanone nájdete v linku.
Príbehy ľudí
„Žijem tu od roku 1982. Počas môjho dlhého života som prežila aj vojny, ale toto sú ešte ťažšie časy. Nič sa nedá porovnať s bojom, ktorý vedieme dnes. Až do konca minulého roka ste si za 15,000 libier (miestna mena LBP) toho mohli kúpiť veľa. Dnes si za to nekúpite nič. Už som prestala chodiť aj k lekárovi – aj tak mi dá len zoznam liekov, ktoré sa nikde nedajú zohnať alebo sú pre mňa príliš drahé. Už si ani nepomáhame jeden druhému ako rodina, keďže nikto nemá nič navyše, o čo by sa mohol podeliť s ostatnými. Ľudia ako my - obyčajní tvrdo pracujúci Libanonci – sa v dnešnej spoločnosti stávajú neviditeľnými.“
Libanonská stará matka Um Rabiya (71), Qab Elias, severovýchodný Libanon
„Náš otec je príliš starý na to, aby pracoval a mama hovorí, že je veľmi unavená z dlhoročnej práce pri pestovaní zeleniny, tak chodíme po našej štvrti a zbierame z odpadkových košov plastový odpad a sklo. Čo nazbierame, predáme. Niekedy sa nám podarí takto zarobiť aj 15000 libier za deň (niečo viac ako USD 1 pri súčasnom kurze na čiernom trhu). Radi by sme sa vrátili do školy, ale naši rodičia sa teraz spoliehajú na peniaze, ktoré prinášame domov zo zberu odpadov.“
Anas and Brahim, 9-ročné dvojičky, deti sýrskych utečencov, žijúce v Tyre, južný Libanon
“Môj syn má práve 11 rokov. Ešte nie je dosť silný na to, aby mohol pracovať, ale už to nepotrvá dlho, kým bude musieť začať tvrdo pracovať tak ako ja.“
Hamad (30) libanonský otec piatich detí, zberač kovového šrotu, Saida, južný Libanon
„Som najmladšia zo 14 detí v rodine – môj otec má dve manželky – a som jediná nevydatá, tak mi pripadla úloha podporovať rodičov. Môj otec je starý a má cukrovku, mama je tiež chorá a nemôže pracovať. Pred rokom som odišla zo školy a našla som si prácu – balím nákupy zákazníkom v lokálnom supermarkete. Zarábam 350 000 libier (asi 28 dolárov). Takto som si svoj život nepredstavovala. Často sa rozprávam s priateľmi o tom, ako sme chceli ísť študovať na univerzitu, ale to je nesplniteľný sen. Musím pracovať, aby som mohla podporovať rodičov.“
Siham, 15-ročná sýrska utečenkyńa, žijúca v Tyre, južný Libanon
„Keď sme prišli do Libanonu ako utečenci z Idlibu pred šiestimi rokmi, celý náš majetok bolo oblečenie, ktoré sme mali na sebe. Minulý mesiac nám zhorel dom a opäť sme stratili všetko, čo sme mali. Znova musíme vybudovať naše životy od začiatku. Tentoraz je veľmi ťažké vidieť svetielko na konci tunela. Pred nami sú len narastajúce dlhy a prehlbujúce sa problémy, ktoré silno zasahujú nás aj nášho syna.“
Sýrsky utečenec Adnan, otec 12-ročného Walida, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom, žijúci v Beddawi, severný Libanon
„Nie sme schopní kúpiť si za rovnaké peniaze to isté, ako sme mohli pred dvomi rokmi. Môj manžel zvyčajne mal sezónne práce, ale to znemožnila kríza a nedávno ochorel. Pestujem kvetiny a vyrábam rôzne ozdoby z recyklovaných materiálov, ale už sú to celé mesiace, odkedy som niečo predala. Nášmu 20-ročnému synovi sa občas podarí nájsť si nejakú sezónnu prácu. Veľmi som obmedzila naše výdavky, aby nám peniaze stačili aspoň na jedlo a lieky. Prestala som navštevovať svojich rodičov, ktorí žijú ďaleko, aby som ušetrila peniaze na dopravu a mohla namiesto toho kúpiť jedlo.“
Abeer, palestínska matka siedmich detí. Tábor Burj el Barajneh v južnom Bejrúte
„Ako všetky deti v Libanone, ani moje nechodili do školy už viac ako rok. Avšak rozdiel je, že kým ostatné deti sa čoskoro navrátia do školských lavíc, moje nie. S manželom si nie sme schopní nájsť prácu. Nemáme už peniaze, aby sme deťom platili cestu do školy. Keď sa začne nový školský rok, ich miesta v laviciach ostanú prázdne.“
Nadia, libanonská matka troch detí, Hiyata, Mount Libanon
„Prežívame iba z finančnej podpory OSN a dlhov – ale tie čoraz viac narastajú. OSN nám poskytuje 500 000 libier mesačne, čo musí stačiť pre našu šesťčlennú rodinu. Keď popritom môj manžel pracoval, boli časy, keď nám to postačovalo. Ale teraz si manžel nevie nájsť prácu a ceny všetkých tovarov sa prudko zvýšili. Môj najmladší syn sa práve oženil s 15-ročným dievčaťom. Je to dobré dievča, mám ju veľmi rada, avšak pre nás to znamená ďalší hladný krk, ktorý musíme nakŕmiť.“
Sara, 43-ročná sýrska utečenkyňa, žijúca v Aarsale, severovýchodný Libanon
„Pred dvomi rokmi zomrel môj otec a tak som namiesto štúdia na univerzite musel začať kosiť trávu, strihať kríky a píliť stromy. Toto bol život môjho otca a bolo mojou povinnosťou prevziať túto rolu po tom, ako umrel. Dúfam, že aspoň moji súrodenci budú môcť pokračovať v štúdiách.“
Libanončan Ayman Gazzawi (18) z Berqayel v severnom Libanone musel skončiť štúdiá, aby pomáhal uživiť jeho rodinu.
“Rodiny sa uchyľujú k zúfalým praktikám v snahe zabezpečiť si živobytie. Ich beznádej nemá hraníc a často vtedy, keď sú všetky iné možnosti vyčerpané, rodičia posielajú svoje deti pracovať – niekedy dokonca už 6-ročné. Deti sa živia ako pouliční predavači, pracujú v garážach či na stavbách. Už beztak zraniteľné deti sú vystavené veľkému riziku zneužívania a násilia. Videli sme obrovský nárast prípadov ako nikdy predtým a vo všetkých skupinách spoločnosti – Libanončania, Sýrčania či Palestínčania.”
Roula Zeini, zamestnankyňa Mouvement Social, partnera UNICEFu, Tripoli
UNICEF úzko spolupracuje so svojimi partnermi na zlepšovaní systému sociálnej ochrany posilňovaním inštitucionálnych kapacít tak, aby bol schopný rýchlo reagovať na socio-ekonomické šoky a zraniteľné miesta. Poskytuje analýzy, advokáciu a technickú asistenciu. V prvom štvrťroku 2021 UNICEF v Libanone spustil program na rýchle poskytovanie sociálnej pomoci pre zraniteľné domácnosti a ďalší na poskytovanie dlhodobej sociálnej ochrany prostredníctvom národného programu sociálnej asistencie.
Aj vy môžete svojím pravidelným príspevkom pomôcť deťom, ktoré sa ocitli v núdzi v dôsledku vojnového konfliktu, ekonomickej krízy či prírodnej katastrofy. Zaregistrujte sa ešte dnes a staňte sa SVETOVÝM RODIČOM UNICEF.
