Tentoraz sme sa spolu vybrali na hrad Plaveč, lepšie povedané, dohodli sme sa, že sa ta spolu vyberieme. Ta sme sa dostali, ale nie spoločne, ako sme sa dohodli. Jankovi som navrhol, že v Kysaku pristúpim na vlak, ktorým by mohol ísť aj on, hoci pôvodne chcel ísť iným spojom a stretli by sme sa až na stanici v Prešove. Jeho rýchlik z Bratislavy cez Zvolen do Prešova, na ktorý som mal prestúpiť v Kysaku z rýchlika z Prahy cez Vrútky, išiel načas. Môj však meškal a v Kysaku som spoj nestihol, bol už preč aj s Jankom. Tak som vybral tablet z batoha, nalistoval cestovný poriadok, vybral sa osobným vlakom do Prešova, odkiaľ o chvíľu išiel do Plavča autobus. Reku, Janka stretnem na hrade. Nestretol som ho však na hrade, ale už vracajúceho sa pod hradom.
Keď som sa pripravoval na túru a pozeral mapu, našiel som tam nad hradom vyznačené mauzóleum, takže aj to navštívim. Vystúpil som z autobusu s jednou mladou Plavčankou a spytujem sa na cestu na hrad, lebo nijakú značku som tam nevidel. Spýtal som sa jej aj na mauzóleum povyše neho, ale nič o tom nevie, nikdy tam nebola. Na hrad ma nasmerovala dobre a len čo som opustil hradskú, stretol som zostupovať Janka. Ochotne sa so mnou vybral opäť hore, aj k mauzóleu sme sa potom vybrali. Mali sme v pláne ešte čosi, zvláštnu skalu v rieke Poprad, skalnú ihlu uprostred rieky, Čertovu skalu medzi obcami Chmeľnica a Hajtovka. Ja som však chcel pozrieť aj Plavnicu, susednú dedinu, kde som videl na mape zaznačené tri kostoly. Spoločne sme sa teda prešli aj Plavnicou. Na druhej strane Popradu je aj prírodná pamiatka, bradlové Skalky pri Údole, ale tie nás z diaľky nejako zvlášť neoslovili. K osamotenej skale sme sa potom chceli vybrať z Chmeľnice po druhej strane Popradu, ale najbližší autobus tam nestál, až v Ľubovni a ďalší išiel až o hodinu. Pozrieme mapu a dohodli sme sa, že ideme na náhradné riešenie - peši ponad rieku Poprad a odtiaľ hore popri rieke smerom na Chmeľnicu ku skalnej ihle. Prešli sme sa dedinkou Hajtovka za riekou, ale nenašli sme žiadnu poľnú cestu do Chmeľnice. Od kostola síce podľa mapy ide poľná cesta do Chmeľnice, ale tá ide dosť okľukou a cez lesíky. V Hajtovke som však videl turistický smerovník do Matysovej, kde je známa drevená cerkva. Ako som zistil už dávno, spojenie cez Ľubovňu a Malý Lipník je tam zlé, prakticky pre mňa neprijateľné, ale môže sa ta ísť peši krížom poľnými cestami buď z Údola alebo z Hajtovky, kde je dopravné spojenie lepšie. Takže do týchto miest sa ešte rád vrátim. Nevedel som, že do Matysovej je to tak ľahko sa dostať.
Z Hajtovky sme sa teda vrátili späť do Plavnice. kam nás zo stanice do dediny odviezli dvaja ochotní muži, posedeli sme pri pive, rozlúčili sa a "každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou" (vypožičané od A. Sládkoviča): Janko smerom na Prešov, ja smerom na Ľubovňu.
-
