Putovanie začalo dosť nešťastne. Sedím v autobuse, čakám, kedy bude Medzibrodie, až sa ocitnem v Oravskom Podzámku. Ten je však už za Medzibrodím. Ako prichádzame na zastávku, z opačného smeru prichádza autobus, ešte naň ako posledný dobehnem a idem späť. Ochotný šofér mi vysvetlí, ako sa dostanem do Medzibrodia, lebo autobus ide ponad dedinu po opačnej strane rieky Orava. A takto sa aj dostanem na začiatok svojho putovania. Vystúpim z autobusu, vetrovku prehodím cez plece a opášem okolo krku, tak, ako kedysi Podpoľanci nosili na jednej strane prevesenú čiernu súkennú kabanicu alebo kožúšok, prejdem na druhú stranu cesty, tam je chodník, vyberiem sa po ňom dole okrajom lúky, ktorú práve kosia, potom dole lesíkom, prídem k rieke, prejdem ponad rieku a som v Medzibrodí.
Hoci v Turci od rána svietilo krásne slniečko,
nad Veľkou Fatrou tie mohutné chuchvalce hmly
pripomínali veľký vodopád
.
.
Nad ohybom Váhu pri krpelianskj priehrade,
pre mňa jedno z najkrajších miest
.
.
Dolný Liptov od sútoku Váhu a Oravy
celý ponorený v hmle, nie síce prízemnej, ale predsa len nízkej
.
Dolná Orava sa takisto topila v nízkej hmle
.
A tento slimák mi po vystúpení z autobusu ukázal cestu do Medzibrodia.
Musel som sa však ponáhľať, tak som nešiel s ním po boku
.
.
Cestička dole lesíkom ku lanovej lávke ponad Oravu.
Keď som sa rezko pobral po lávke, musel som zastať,
lebo sa podo mnou veľmi rozkymácala, tak som ju umiernil.
V zime to môže byť dosť nepríjemný úsek
.
Pohľad z lávky na ostrovček v prostriedku Oravy.
Pozadie celé v hustej hmle
.
Človek by ani nepovedal, že je na dedine.
Predzáhradky a dvory ako v meste, upravené, kríky, anglický trávnik...
Ale mne predsa len tam niečo chýba k dedinskej nálade:
milučké kurence, húsence, kačence, kozlence...
.
Štýlovo upravený prameň chutnej vody
.
.
Toto dielo ľudového rezbára ma vždy lákalo,
keď som išiel na Hornú Oravu vlakom.
Vedľa je stará zvonička v cintoríne nad dedinou
.
Žeby depozit náhrobkov?
.
To je už upravený prameň na okraji Pucova pod zlepencami
.
.
.
.
Národná prírodná pamiatka Pucovské zlepence
.
Pekne upravené sýpky
.
.
Dreveničky, ktoré už čo-to pamätajú
.
Pohľad na časť Pucova z návršia pri kostole
.
.
Krajina medzi Pucovom a Pribišom, kam som si odskočil
z hlavnej trasy. Pribiš leží bokom asi 2 km
.
Štyri osamelé novostavby okolo cesty medzi Pucovom a Pribišom, dosť vzdialené od obce
.
Pohľad na Pribiš z návršia od Pucova
.
.
Dve krásne staré stavby, drevenica i múranica
.
Kostol v Pribiši
.
Drevená socha ľudového rezbára v záhradke
.
.
Ďalšie dve drevenice
.
.
A to je už v Pokryváči:
Prvý naozaj dedinský dom, na ktorý som natrafil, aj s hnojiskom.
Podľa staršej babky, s ktorou som sa zarozprával,
dom však nie je obývaný, len tam chovajú statok
.
.
Na kraji dediny táto 82-ročná babka sama v poli.
Porozprávali sme sa, popretriasali čo-to, babka chválila,
že hoci obec je spoly evanjelická, spoly katolícka,
veriaci navzájom veľmi dobre vychádzajú.
Keď som v zime šiel z Malatinej do Kubína,
na kraji Osádky smerom na Leštiny som si všimol na odbočke
na Pokryváč ceduľu, že v zime cesta nie je udržiavaná.
Babka je evanjelička, Pokryváč potrí do farnosti Leštiny.
Babka pochválila evanjelickú farárku z Leštín, že v prípade potreby
v zime príde do Pokryváča autom naokolo cez Kubín,
lebo priamo cez kopec sa v záľahe snehu nedá dostať
.
Ako si tak vykračujem hore kopcom, zbadám predo mnou ďalšiu babku,
ako s námahou ťahá hore kopcom vozík. Ledva sa vlečie.
Dobehnem ju, zhodím "kabanicu" na vozík a chytím sa oja. Náklad vozíka ťažký.
Babka prekvapená, čuduje sa, že idem peši, veď chodia autobusy.
Ju veľmi bolia nohy, od načúvacieho strojčeka, "elektrického ucha"
ako ja volám svoj strojček, ju zas bolí hlava, hučí jej v nej.
Vo vozíku vezie zemiaky na sadenie.
Hovorí, že má 68 a je sama, 10 rokov je už vdovicou,
má tri deti: syn a staršia dcéra sú v Bratislave, mladšia dcéra v Írsku.
Na Orave roboty nieto, tak museli ísť do sveta.
Keď bude zomierať, deti sa o tom dozvedia, až keď jej už nebude.
Nezávideniahodný život osamelého starého človeka
.
Pohľad z kopca nad dedinou na Pokryváč
.
.
Pohľad na Tatry
.
Pohľad na Choč
.
.
Stále pohľad na Pokryváč tam dole
.
.
Pohľad na Malú Fatru vdiaľke
.
.
Na ceste vyviera voda
.
.
Pohľad na Osádku
.
Ovce nad Osádkou
.
.
.
Studňa naprostred Osádky, ale voda v nej nevábna, zaprášená
.
Stará zvonica na cintoríne: na vrchole tróni kohút.
podobne ako na evanjelickom kostole v Jasenovej
.
.
Ľudia si tu vedia vážiť každý fliačik zeme
.
V tej veľkej horúčave zvädnutá priesada v poli
medzi Osádkou a Leštinami
.
Odtrhnutý okraj cesty nad potokom
.
Prvú sliepku, a hneď kŕdeľ, som videl v poslednej dedine, v Leštinách.
Predtým v žiadnej dedine. Ale možno sliepky aj boli,
ale nie voľne, len v kurínoch
.
Krásna pravá oravská drevenica
.
A tu jeden z leštínskych kaštieľov
.
Putovanie po ďalšej časti Oravy som zakončil pri tomto artikulárnom
drevenom kostole v Leštinách, zapísanom do Zoznamu svetového
kultúrneho dedičstva UNESCO
.
.
