Cesta ta popri Dubnej skale, Domašínskom meandri s pohľadom na Starhrad na strmom brale na druhej strane Váhu, do Strečna, tam prechod mostíkom ponad Váhdo Nezbudskej Lúčky a ďalej poľnou a potom lesnou cestou až pod zrúcaniny Starhradu. Tu končí cyklistická trasa, turistická umožňuje pokračovať ďalej dvomi trasami (po modrej Starhradskou dolinou, po červenej na Starhrad s pokračovaním po hrebeni) na chatu pod Suchým a ďalej hrebeňom Krivánskej Malej Fatry na Malý a Veľký Kriváň... Na turistickom rázcestí som uviazal bicykel o cestnú závoru a tých 5 minút na Starhrad nasledovalo pešocúgom. Niektorí iní cyklisti išli aj s bicyklami hore na hrad. Po túto závoru možno prísť aj autom. Cesta späť do Nezbudskej Lúčky zhodná, ale na druhú stranu Váhu som sa dostal nie po mostíku, ale kompou (osoba 5,- Sk, bicykel zdarma). Práve ju odväzovali, takže som ešte stačil naskočiť. Trasa na Starhrad turisticky frekventovaná či peši, alebo na bicykli aj rodinami s malými deťmi.
Starhrad svojím pôdorysom kopíruje hradné návršie. Na najvyššom bodestála veža podkovitého pôdorysu a na západ od nej stáli na neveľkom nádvorí ďalšie budovy. V druhej polovici 15. storočia bol horný hrad doplnený o gotický palác a na východe v predhradí o budovy pre posádku hradu a ďalšie hospodárske budovy. Predhradie uzatvárala priekopa, premostená dreveným mostom. Na hrade sa zachovali obvodové múry v pôvodnej dispozícii. Veža je zachovanádo výšky druhého poschodia a na západ od nej sú zrejmé zvyšky paláca. Vpredhradí je zrejmá priekopa a základy hospodárskych budov. Miestamisa zachovali i otvory pôvodných okien a vstupov i klenuté pivnice. Napaláci sa zachoval zvyšok gotického arkiera.
Hrad Strečno má nepravidelný pôdorys vzniknutý stavebnou činnosťou v priebehu stáročí okolo jadra hradu (viď maketu hradu na fotografii). Najstaršou časťou hradu bolahranolová obytná veža prístupná mostom ponad priekopu z južnej strany. Nasevernej strane sa nachádzalo štvorhranné nádvorie s hradnými palácmi akaplnkou vybudované v 15. storočí. K týmto budovám priliehalo severnépodhradie s veľkou, šikmo postavenou vežou priamo nad riekou na hrebeniskaly. Vnútorná časť hradu bola v 15. storočí rozšírená o nový dvojposchodovýhradný palác vysunutý na východ až na okraj skál nad Váhom. Pred hradom vybudovali nové renesančné predhradie, ktorého opevneniespĺňalo požiadavky vojenskej techniky. V 17. storočí boloopevnenie hradu ešte doplnené tromi okrúhlymi bastionmi , ktoré sa všaknezachovali a sú známe len z dobových vyobrazení. Hrad bol v tej dobe najväčšou hradnou pevnosťou celého Považia.
Malebná úžina smerom od Dubnej skaly
Na druhej strane Váhu na strmom brale sa týčia zrúcaniny Starhradu
Trochu ďalej sa zas na ďalšom brale týči hrad Strečno
Lesná cesta Starhradskou dolinou k Starhradu vedie takouto krásnou prírodou so zurčiacim potôčikom
Zopár záberov na Starhrade
Výhľad zo Starhradu na tiesňavu s Váhom a hlavnou cestou okolo Domašínskeho meandra
Na pravej strane silueta hradu Strečno z kompy uprostred Váhu
Po zdolaní množstva schodov v podhradí pohľad na hrad
Príchod do hradu po drevenom moste ponad priekopu
Na nádvorí hradu
Rôzne zábery z hradu Strečno
Pohľad z veže hradu dole
Maketa pôvodného usporiadania hradu
Katov klát s práve zoťatou hlavou odsúdenca
Výhľad na Krivánsku Malú Fatru a Domašínsky meander
Výhľad na tiesňavu s hlavnou cestou
Výhľad na obce Strečno a Nezbudská Lúčka, ktoré spája mostík ponad Váh a kompa, v pozadí obec Varín
Cestou späť opäť pohľad na Starhrad
Pltníci na Váhu pod Strečnom a Starhradom už otvorili pltnícku sezónu,
so skupinou turistov v zákrute Váhu pri Domašíne
*
Starhrad patrí medzi najstaršie hrady na Považí už od 1. polovice 13. storočia. Hrad Strečno je o čosi novší, prvý raz sa spomína v r. 1316.
Oba hrady, alebo ich majiteľov, spája táto tragická povesť:
Na oboch v tom istom čase boli mladí majitelia: na Starhrade Milko a na Strečne Vladimír. Obaja rúči mládenci, vhodní na ženbu. Nanešťastie sa obaja zaľúbili do tej istej dievčiny, dcéry žilinského richtára Marienky. Marienka opätovala lásku Milkovi, s ktorým si sľúbili vernosť až do smrti. Vladimír však požiadal prvý Marienkiných rodičov o ruku ich dcéry. Tí mu ju aj sľúbili, veď to bola výborná partia, ktorá sa len tak ľahko nepritrafí. Avšak Marienka sa nechcela vydať za Vladimíra, veď sľúbila vernosť Milkovi. Pretože však bola poslušná dcéra, s ťažkým srdcom napokon vyhovela prianiu rodičov a za Vladimíra sa nakoniec predsa aj vydala.
Ale na svadbe mu povedala: -Dostal si moje telo, ale moja duša patrí Milkovi.
Keď Vladimír videl, že Marienka stále žiali za Milkom, dal sa na pálenku a stále sa opíjal. Po dlhom trápení sa Vladimír rozhodol Milka zavraždiť. So svojím pomocníkom to nakoniec aj uskutočnil a Milka zavraždil. Marienka však aj naďalej odmietala Vladimíra, zamykala sa do svojej komôrky a potajomky chodievala roniť slzy na Milkov hrob.
Raz za jasnej mesačnej noci poriadne podgurážený Vladimír uvidel zo svojho hradu nad hrobom Milka akúsi postavu. Zdalo sa mu, akoby to bol rytier a domyslel si, že je to Milkov priateľ a chce pomstiť vraždu svojho kamaráta. Preto sa rozhodol predísť ho. Prikradol sa k hrobu, vytasil meč, rozohnal sa a rytierova odťatá hlava sa prikotúľala k nemu. Zdvihol hlavu zo zeme, a tu poznal svoju manželku Marienku. To Marienka chodievala takto v preoblečení za rytiera na Milkov hrob, aby ju nepoznali. Vtom z oblohy zarachotil hrom a blesk udrel do Vladimíra. Na druhý deň našli zuhoľnatelú postavu Vladimíra, ako drží v ruke krvavú hlavu svojej manželky.
Pozn. Povesť je voľne spracovaná podľa knihy Ľ. Janotu: Slovenské hrady. *
A nakoniec ešte zaujímavý koreň z tejto vychádzky:
