Čakám na MHD a tu prídu ďalší dvaja známi turisti. Medzi rečou - vraj idú na Ďumbier. Na stanici sa k nim pridali ďalší dvaja, všetci už takmer osemdesiatnici. Ja ako nadsedemdesiatnik, taký benjaminec medzi nimi, by som im mohol chodiť na pivo. Až do Brezna sme to mali vedno a celou cestou som hútal, či sa nepridať k nim. Nakoniec som si povedal, že keď som sa už vybral k vodopádu, tak ho chcem aj vidieť. A dobre som urobil. Keď som sa v prvý letný deň s nimi stretol pod martinskou Ferratou HZS, dozvedel som sa, že na Ďumbier sa nedostali, lebo tam bolo plno vývratov. O vývraty som nemal ani ja cestou núdzu, ale predsa len to bolo na kratšom úseku.
Tak teda nízkotatranský vodopád pod Orlovou povyše Pohorelej na Pohroní. V Brezne som mal takmer 2 hodiny na autobus do Pohorelej, tak som ho využil na prechádzku mestom, veď som tam už nebol zo štyri roky a potom som sa zaviezol do inej dediny, susediacej s Pohorelou - Heľpy. Obe dediny rázovité horehronské, kde sa síce už kroje nenosia, len vo veľké sviatky a pri národopisných slávnostiach, na ktoré sa Heľpa práve richtovala, ale zopár typických horehronských dreveníc sa tam ešte stále dá nájsť.
Brezno - veža, ktorá je symbolom mesta, s morovým stĺpom
.
Katolícky kostol a Horehronské múzeum
.
Evanjelický kostol
.
V parku práce ľudových rezbárov
.
Vysoká škola v Brezne bez prijímacích pohovorov - nábor miesto výberu.
Predtým som v istých regionálnych novinách čítal podobný inzerát
tejto školy o Žarnovici
*
Heľpianske drevenice...
...a verejné záchody
*
Pohľad z autobusu medzi Heľpou a Pohorelou:
to špicatô tam naprostriedku s vežou, to je tak ospevované Kráľova hoľa
*
V Pohorelej vystúpim z autobusu pri stanici, do dediny nezachádza,
pokračuje ďalej do Šumiaca, prejdem na druhú stranu cesty,
preskočím priekopu, prejdem cez štreku a vydám sa hore ulicou.
Mapu som si preštudoval ešte doma, ale predsa len,
celou ulicou som nenatrafil na turistickú značku k vodopádu -
jednoducho preto, lebo hore dedinou som mal isť susednou ulicou
Pohorelské domčeky
.
Pramenistá vodička v dedine - na ceduli je aj jej zloženie
.
Po dlhom čase som narazil na toto: k vodopádu žltá značka.
Podľa mapy aj zelená k vodopádu, z druhej strany, ale reku,
po zelenej sa budem vracať. A aj tu som sa zas dobre rozhodol
.
Na priedomí sedia dve babky približne v mojom veku, pozdravím sa, dáme sa do reči.
Na môjho bývalého spolupracovníka, rodáka z Pohorelej sa už nepamätajú,
pekných pár desiatok rokov je už odtiaľ preč a takých mien v dedine viacero,
každý má ešte pomlčku a ďalšie prídomie, no a to priedomie som nevedel.
Ale zas ma vystríhali pred medveďmi v hore
.
Typický dedinský obrázok minulosti -
konský záprah a budova Kina pod Orlovou, ktorá už asi aj zabudla, na čo pôvodne slúžila
a v ktorej už istotne poriadne dávno nič nepremietali
.
Hneď za dedinou mi cestu skrížila táto vretenica, pred ktorou ma babky nevarovali.
V neznámom teréne aj na prechádzky a výlety dobre chodiť vo vysokej obuvi,
nie v sandáloch. Vretenice sú toho leta dosť premnožené
.
Nízkotatranský hrebeň
.
Prvý odseknutý vrcholec, ktorý som "stretol", nebol jediný,
ako som sa spočiatku nazdal
.
Tu ich bolo bohato, dôsledok kalamity
.
Zurčiaci potôčik od vodopádu
.
HON na podvozku Tatry - detviansky výrobok čistil a prehlboval garád pri lesnej ceste.
.
K vodopádu už len dvadsať minút.
Ale táto dvadsaťminútovka mi kvôli vývratom trvala takmer hodinu:-)
.
Hneď za odbočkou k vodopádu prvé vývraty
.
A vývratov všade po celej odbočke
.
Tu kdesi v týchto miestach som prešiel na druhú stranu potoka,
zdalo sa mi tam menej vývratov, a to som zas nemal robiť.
Vývratov síce menej, vyvrátené boli už pred niekoľkými rokmi,
ale zato terén omnoho neschodnejší
.
Horský potôčik poniže vodopádu
.
Vývratov všade bohato
.
Tu sa už v diaľke ukázal aj vodopád
.
Konečne pri vodopáde,....
...ale predsa ešte treba zdolať tieto vyvrátené stromy,
aby som sa ocitol pod vodopádom
.
Keď tak stojíte pod vodopádom, máte dojem, akoby tej vody tam bolo viac ako v potoku,
akoby ju zdola prečerpávali hore a opäť púšťali, aby vodopád bol mohutnejší
.
Takýchto maličkých vodopádikov na potoku plno,
ako to býva zvykom na horských potokoch.
Okrem studničiek mi na potulkách tam kdesi na dolniakoch
veľmi chýbajú aj takéto divoké horské potôčiky a zákutia
.
Späť od vodopádu som sa vracal chodníkom popod takéto bralá,
na mnohých miestach ho síce križovali vývraty tiež,
ale predsa len to bolo schodnejšie, ako náprotivný breh
.
Tu som na chodníku našiel tieto slnečné okuliare,
buchnem sa po bočnom vačku na nohaviciach, a to prázdne.
Pri odbočke k vodopádu som okuliare odložil do vačku nohavíc,
vytratil som ich - a tu znova našiel
.
Cestou od vodopádu som sa vybral hore po zelenej - a to som zas nemusel
.
Od odbočky k vodopádu stúpanie po lesnej ceste.
Nazdal som sa, že na tejto odbočke po zelenej do dediny
je najvyšší bod, ale nie, vodopád je o 30 m vyššie.
Teda tu som zas odbočil po zelenej, veď to má viesť čistinkami s peknými výhľadmi,...
...ale keď som musel zdolávať niekoľko takýchto vývratov a pred sebou videl ďalšie,
tak som sa radšej vrátil späť. Prekonávania vývratov som už mal dosť.
Nohy poškriabané, zakrvavené, zavše, keď som stupil na konár, ten sa zlomil
a ostávajúci kýpeť mi dorajbal nohu
.
Ako sa tak vraciam miestami, kde čistili garád popri ceste, pozerám na vyčistené,
na kraji lesa zbadám akúsi hubu. Preskočím jarok, a to kozák neviemaký.
a ešte ďalších zopár kozákov a hríbov zrnitohlúbikových.
Teda - rastú!!!
.
Potôčik od vodopádu nad dedinou
.
Na prostriedku dediny čakám na autobus
a dozviem sa, že tu na skok vyviera medokýš.
Žiaľ, ochutnať som ho už nestačil, autobus o malú chvíľu odchádzal.
Ale možno sa sem ešte vrátim - z Pohorelej hore popri medokýši na Andrejcovú,
odtiaľ kúsok po hrebeni na Priehybku a spustiť sa dolu do Heľpy, hoci...
Hoci teraz kvôli následkom kalamity nie je vhodná doba túlať sa po žiadnych Tatrách,
ako som sa mal možnosť o tom presvedčiť v Západných i Nízkych.
Zhora však môžu byť pekné výhľady, sú tam aj nezalesnené partie
.
V malom parčíku naprostred dediny
.
Nízkotatranský hrebeň
.
