Neraz som sa v diskusiách stretol s názorom, že mládež nemá záujem o turistiku. Môj názor je práve opačný: mládež má veľký záujem o turistiku. Je však pravdou, že mladí, tak ako v súčasnosti takmer vo všetkom, inklinujú skôr k individuálnej turistike, nie ku kolektívnej. Pekným príkladom záujmu mladých o turistiku sú tieto tri mladé mamičky, ktoré aj s dieťatkami v batôžkoch na prsiach si vyšli na vychádzku k Budzogáňu. Svetlý príklad i pre mnohých starších.
Mal som na výber spomedzi množstva zaujímavých turistických podujatí. Na niektoré som mal pozvánky od turistických klubov, iné som si našiel na internete sám.
Pretože počasie v týchto dňoch bolo aké bolo, také nestále, nespoľahlivé, tak som si zvolil pozvánku na blízke podujatie z Rajeckej doliny. Z Lietavskej Svinnej-Babkova ku krásnemu Skalnému budzogáňu. V týchto miestach toho tiež mám dosť pochodeného, napriek tomu som pod Budzogáňom ešte nestál. O to viac ma lákal k návšteve. Turistický klub z Lietavskej Svinnej organizoval prechádzku ku Stratenému budzogáňu s posedením, tak som sa pridal k nim.
Samotný budzogáň má rôzne názvy: Zbýňovský, Stratený, Skalný..., alebo len jednoducho Budzogáň.
Skalný budzogáň je vybraný za jednu zo siedmich najkrajších prírodných krás Slovenska a dosahuje úctyhodnú výšku až 14 metrov. Dá sa k nemu dostať prakticky zo všetkých strán, pravda, nie všetky prístupy sú vyznačené na turistickej mape ako turistické chodníky. Najčastejšia trasa je z Rajeckých Teplíc náučným chodníkom, najkratšia z obce Zbýňov. Turisti z Lietavskej Svinnej vyznačili vlastnú trasu od horárne k náučnému chodníku, lebo tade značený turistický chodník nevedie. Z tabúľ pri náučnom chodníku sa dá všeličo dozvedieť o okolí, ale aj oboznámiť sa s legendou o obrovskom skalnom kyjaku - Budzogáni. Budzogáň - také krásne slovenské slovo z rozprávok Pavla Dobšinského. Ja som zachytil len posledné dve stanovištia chodníka, hoci ten predposledný bol mimo trasy a na križovatke lesných ciest som si k nemu odskočil. Ostatné stanovištia viedli inou trasou z Rajeckej Lesnej.
Napriek dobre značenej trase som poblúdil. Bolo to takto: cestou som dochytil jednu 71-ročnú turistku z Babkova, pridal som sa k nej, počas výstupu sme debatovali, predpokladal som, že to tam všetko dobre pozná, tak som prestal sledovať značenie. Po nejakom krátkom čase sme sa zháčili, reku, už by sa mala objaviť nejaká ďalšia značka. Išli sme po vedľajšej lesnej zvážnici. Keď nikde nič, tak sme sa vrátili na hlavnú zvážnicu a pokračovali až pod Budzogáň. Zachytili sme aj tri mladé mamičky s batôžkami na prsiach a jedným oteckom.
Keď som sa vrátil k horárni, trochu som posedel s turistami pri dobrom guláši a ponáhľal som sa na upozornenie intuície na autobus. Aj pivo som pil len cestou. Ponáhľal som sa pred prípadným dažďom, mračilo sa.Turistov bolo hodne, ale autobusom len piati, ostatní až k horárni autami. Pár kvapiek aj spadlo, ale naozaj len pár. Na viac sa nezmohlo.
A tu som zažil aj inú príhodu so šťastným koncom: Doma si zvyknem vypísať aj cestovné spojenia späť. Tentoraz som si ich nevypísal ani doma, ani na zastávke po vystúpení z autobusu. Reku, zistím si to podľa situácie na mieste z internetu. Ale čo čert nechcel, internet mi stále vypisoval "Žiadna sieť", tak som sa riadil len tak, podľa akejsi vlastnej intuície. A tá ma síce sklamala, ale napravil to vodič autobusu a skončilo to nakoniec dobre. Prídem na zastávku autobusu a ten mal podľa tabuľky odchod pred dvomi minútami. Už som sa zberal, že sa vydám na prechádzku po dedine a okolí, hoci tade som sa túlal už neraz, ďalší autobus až o 2,5 hod. Vtom spoza rohu vykukne autobus, takže meškal 3 minúty, veď do mesta to stihne dobehnúť, a ja som čakal len minútu na zastávke, ale v Žiline na ďalší spoj vyše hodine. Pri pive na stanici však čas ujde, ani sa človek nenazdá.
Vo Vrútkach na mňa už čakal menší dážď, ktorý ma čakal aj v Martine.
