Hoci mi náhodný domáci hovoril, že sa tam dá dostať aj z Laziska lesnou cestou, po oboznámení sa s mapou som si povedal: nejdem ja po neoznačených lesných cestách, keď to tam nepoznám. Chodiť v neznámych horách po lesných cestách, ktoré sa všelijako križujú a Ty vidíš pomedzi koruny stromov len malý pruh neba nad hlavou... Iné je pohybovať sa hoci aj v neznámom teréne, ale otvorenom, kde vidíš aspoň niečo v diaľke, nejaké dediny, kopce, je úplne iné. Pôjdem ja teda len po značkovom turistickom chodníku, to je najistejšie, tam sa nemôžem stratiť. A tak najbližšie moja cesta viedla do Demänovskej doliny, kde od Jaskyne slobody vedie hore značkovaný chodník. A aj tak som neprišiel na Sinú a na konci som len oči vyvaľoval, kam som sa to ja dostal. Dobre som poznal tie končiny, kde som sa po vynorení z hory ocitol, aj z jesenných, zimných i jarných čias.
*
Počasie pod dažďom, kým som prišiel k artikulárnemu kostolu, tak aj trochu spŕchlo,
a potom od kostola do Sv. Kríža tiež.
Toto je pohľad na Nízke Tatry sponad Laziska,
tam v pozadí vľavo to bralo, to je tá Siná.
*
A teraz nasledujúca vychádzka z Demänovskej doliny.
.
Demänovská dolina je plná jaskýň, sprístupnených i nesprístupnených.
Dve minijaskyne na oboch stranách cesty - prvá na druhej strane za potokom,
druhá nad cestou.
.
Štýlový smerovník na odbočke z hlavnej cesty.
Cesta v pozadí vedie do Jasnej.
Žltá značka by mala turistu doviesť do sedla pod Sinou,
odkiaľ je to hore už len na skok.
.
.
Popri tomto zurčiacom malom potôčiku vedie trasa na Sinú.
Potôčik som aj fotil, aj som sa kvôli jeho kráse vydal popri ňom trocha vyššie,
ale potom som sa vrátil späť, lebo sa mi to videlo skoro na odbočenie
a žiadnu žltú značku som tam vyššie nevidel.
.
.
Vrátil som sa teda späť na cestu a popri tomto potoku
som sa vybral ďalej
.
Impozantná skalná ihla na druhej strane za potokom
.
.
Takéto divoké peniace sa potoky, skáčúce z balvana na balvan,
ma vedia podobne nadchnúť ako vysoké bralá.
Nie je z nich síce rozhľad doďaleka, ale vanie z nich ukľudňujúca atmoféra
krásnej horskej prírody
.
.
Na otvorených priestranstvách sa ukážu aj takéto scenérie
.
Keď som videl na odbočke hotel Repiská, umiestený v krásnom horskom prostredí
pod vysokým bralom, vedel som, že odbočku na Sinú som už minul.
Vrátiť sa naspäť a odbočiť alebo pokračovať?
Rozhodol som sa pokračovať ďalej po modrej, však sa nestratím
.
.
Takže po ceste popri potoku som pokračoval ďalej
.
Kým tento mohutný smrek stál, isto vyzeral zdravý. Takto vyzerá po spílení.
Ako niektorý človek - na pohľad kypiaci zdravím a pritom veľmi chorý
.
Obzretie sa späť - a nad cestou sa vypínajú vysoké bralá
.
Mostík ponad potok pre drevorubačov. Trošku vyššie čistili rúbanisko
.
To je nízkotatranský hrebeň s Chopkom,
pohľad naň z čistinky
.
Studnička v hore pri turistickom chodníku s veľmi chutnou vodou
.
A z hory som vyšiel tu, pri najväčšom nízkotatranskom plese, Vrbickom.
Inak, oveľa ľahšie sa k nemu dá dostať z konečnej autobusu,
z parkoviska v Jasnej
.
Takto to pri Vrbickom plese vyzerá za zimných hmiel...
...a takto za krásneho slnečného jarného dňa, keď sa ľadová pokrývka roztápa
.
.
Tá krása tam hore, to by mala byť Siná, ktorú som z tejto strany videl,
keď som sa vracal späť tam, odkiaľ som vychádzal - k Jaskyni slobody
.
Pri hoteli Repiská som odbočil hore cestou...
...a tochu vyššie je o čosi skromnejší ďalší hotel Kožiar
.
Pustil som sa hore dolinkou popri potôčiku a súčasne aj lesnej ceste
a prišiel som na rúbanisko, kde sa popásal tento nádherný kôň
.
Z rúbaniska sťahovali kmene lesným kolesovým traktorom
.
Pohľad na druhú stranu ponad hotel Repiská
.
Hlavný nízkotatranský hrebeň
.
A znova potôčik, popri ktorom som mal odbočiť na Sinú
.
Tak som sa vrátil domov bez výstupu na krásnu Sinú,
ale s pevným rozhodnutím pokúsiť sa o to onedlho znova...
.
A onedlho som sa tam teda vybral zas.
O tom, ako to dopadlo druhý raz, bude nasledujúci článok
.
Takto úchvatne to vyzerá v Demänovskej doline v zime
.
