V r. 1751 vydala Mária Terézia jedno z ďalších rozumných nariadení, tzv. Ohňový patent. Nariadila ním stavanie zvoníc, aby noční vartáši alarmovali obyvateľov v prípade požiaru či v dedine alebo na okolí, povedzme v lete na poli, v hore... Zvonice sa stavali hlavne v sídlach, kde neboli kostoly. Museli byť ľahko prístupné a v prípade, že boli uzamykateľné, vartáši mali od nich kľúče. V sídlach, kde boli kostoly, ich úlohu mohli plniť kostoly. Postupne okrem tejto svetskej úlohy zvoníc zvonice používali aj na náboženské účely. Teda kedysi každé sídlo (mesto, dedina, osada) muselo mať zvonicu. Mnohú z nich sa zachovali dodnes, ale stavajú sa i dnes nové zvonice. Aj niektoré novopostavené kostoly nemajú veže spojené s kostolom, ale oddelené zvonice.
Kedysi, ešte aj za mojich detských čias, chodil po dedine v noci vartáši. Striedali sa každú noc z dom do domu a po dvaja muži a chodili v noci s takou veľkou bakuľou po dedine, vartovali ostatných. Nasledujúci deň bakuľu posunuli ďalším susedom a v nasledujúcu noc vartovali ďalší susedia.
Pri svojich potulkách Slovenskom v nejednej dedine alebo mestečku obdivujem jednoduché ľudové stavby - zvoničky a zvonice. Drevené, murované alebo kombinované.
Tentoraz začnem zvonicou z Ondrašovej v Turci, ktorej originál stojí v obci a jej replika v Múzeu slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch v Martine:


Ďalšie zvoničky a zvonice













































