Šéfovia v stredných rokoch, ktorých sme síce uznávali, ale mysleli sme si, že my toho vieme predsa len omnoho viac a dokázali by sme to robiť lepšie ako oni, zdali sa nám starí. Starí vekom i názormi. A pritom to boli ľudia v najlepších rokoch, u ktorých sa skĺbili vedomosti so skúsenosťami. Dnes vidíme, že toho o živote vedeli omnoho viac ako vtedy my. Ľudia v ich veku nám dnes pripadajú mladými, štyridsiatnici sú pre nás "dorastencami". Keď zomrie šesťdesiatnik, hovoríme: "Taký mladý a už nie je medzi nami".
Čas sa nedá oklamať. Postupne, ako sme starli, nadobúdali sme: niekto to nazýva rozumom, iný skúsenosťami, ďalší zas rozhľadenosťou alebo opatrnosťou... Nejde o to, ako sa to nazve, ale o to, že to čaká každého a každý tým nejakým spôsobom musí prejsť. A čím sme boli starší, tým viac sme korigovali svoje dávne predstavy, tým viac sme sa od nich vzďaľovali.
Mladí si myslia: "Ja nikdy nebudem taký, ako tam ten dedko s tou palicou, čo sa tam tak tlačí". Ale prídu roky, a tento mladý nebude v podstate o nič inakší ako ten dedko. Aj palicu bude mať, možno aj dve, aj ufrflaný bude furt...
Čím sme boli starší, tým viac sme uznávali múdrosti našich otcov a tým viac sme si ich sami osvojovali, ani si to neuvedomujúc. Len s odstupom času, keď sa tak obzrieme za seba, zisťujeme, že ten rozdiel medzi niekdajšími našimi predstavami a skutočnosťou bol tak veľmi vzdialený. Od našich rodičov to nebolo nepochopenie, skôr by som povedal, že to nepochopenie bolo od nás. Dnes to pozorujeme na svojich deťoch a vnúčencoch. Teraz zisťujeme, ako sa niektoré naše postoje museli rodičov nemilo dotknúť, hoci nám to nedali najavo. A teraz to ľutujeme a cítime sa vinnými.
Najhoršie chvíle prežívame, keď rodičov strácame, keď na smrteľnej posteli nám silno stískajú ruku v predsmrtnom kŕči a my len bezmocne hladkáme tie ich zošúverené ruky. Vtedy nám to všetko prejde popred oči, celá tá minulosť, a v duchu ich odprosujeme za všetko, čím sme sa kedy voči nim previnili.
Aj na našu výchovu sme sa pozerali tak: toto a hento budeme musieť oproti výchovným metódam našich otcov zmeniť, nebudeme takí prísni, takí punktičkárski, takí zásadoví... A predsa pri výchove vlastných detí sme šli v šľapajach našich otcov, len s nepatrnými a nepodstatnými odchýkami, ale to hlavné sme na nich nemenili. Zato keď naše deti vychovávajú naše vnúčence tak, ako sme my vychovávali ich, už máme výhrady. Nie preto, že sa nazdávame, že ich zle vychovávajú, to nie, ich výchovu uznávame. Ale jednoducho preto, že sú to naše vnúčence. Nepovieme to nahlas, nestarieme sa im do výchovy ich detí, ale... Keď ich oni vyhrešia, my ich pritúlime.
Dokonca aj šediny už máme ako naši otcovia, a to sa pritom cítime furt mladými:-)
PS: V dnešný sviatočný deň som si spomenul na nášho prešedivelého večne mladého blogera Luboša Minárika - El Bosca, ktorý sa tak tešil zo života a ktorý nás v auguste opustil. Kto ste ho poznali, venujte mu spomienku.
Všetkým Vám, blogerom, čitateľom i adminom, prajem príjemné prežitie zvyšku sviatkov a do nového roku veľa úspechov a radosti, nech Vás neopúšťa dobrá nálada a úsmev nech Vás sprevádza na každom kroku.
