Mamovka. Stará zrobená dedinská žena. Vychovala sama dve deti, manžel jej šiel na zárobky do Ameriky a tam aj v bani skončil. Nikdy sa domov už nevrátil. Sama v drevenici s deťmi. Ťažký život chudobnej dedinskej ženy, ako z Fraňa Kráľa. Pobožná, jednoduchá žena, a predsa sa nahnevala na starého farára. Od Baťu boli v dedine robiť nábor mladých chlapcov. Vybrali dvoch, medzi nimi aj môjho otca. Ona ako pobožná išla na faru poradiť sa s farárom, či pustiť alebo nepustiť otca do Baťovian do školy. A farár jej takto: "Zuza naša, kým je chlapec pri tebe, je tvoj. Ale keď ho pustíš od seba, bude svetský a vo svete číhajú naňho rôzne nástrahy“. No a ona počúvla farára a otec ostal doma. Až neskoršie, keď videla, o čo pripravila otca, zanevrela na farára. Nie na náboženstvo, ani na cirkev. Aj zo mňa chcela mať kňaza, aj ja som sa v tom ako malý šmrnc videl. Zo svojej prvej penzie mi kúpila Bibli svatou kralickou, a napriek tomu hovorievala: "Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa". Život ju naučil realite. Starala sa o mladšiu sestru a mňa a niekedy aj starších bratrancov. Čo všetko som jej len povyvádzal! Veď som teda aj bol riadny čirkas, neposedný, neposlušný, nezbedný... Čo všetko na mňa zatajila otcovi, len aby remeň nemal robotu! Milovaná a milujúca. Vždy celá v čiernom, akoby celý život nosila smútok, ale vždy plná života. Energiu mohla rozdávať priehrštím. Bohatá na životné skúsenosti. Múdrosť a humor jej boli oporou v prekonávaní prekážok.
Keď otec šiel robiť do Banskej Bystrice a tam sme sa aj sťahovali, dcéra ju odhovárala, aby ostala u nej na Málinci. Ona však nie a nie: „Ja za mojím Jankom (to ako za mojím otcom) pôjdem aj na kraj sveta“. Bystrica. Ťažko si zvykala na život v meste. Predsa len presadiť starý strom, ktorý má zapustené hlboko korene, nie je také ľahké. Aj v Bystrici každú nedeľu chodila na druhý koniec mesta do evanjelického kostola. Len jedno si na novom mieste veľmi obľúbila, čo celý život nemala k dispozícii. Kúpanie v horúcej vode vo vani. To bol jej živel. A stal sa jej osudným.
Dopoludnia na Prvého mája 1951 bola s nami vnúčatami prvý a posledný raz pozrieť prvomájový sprievod v Bystrici. Bola ním nadšená, predvádzala ešte doma tance, ako videla krojované mladé dievčence krútiť sa. Odpoludnia sme išli s otcom na futbal na staré ihrisko na Uhlisku. Keď sme sa vrátili, stará mama vo vani. Mŕtva. Mŕtvica. Skončila svoju pozemskú púť vo svojich 80. rokoch. Skončila tam, kde sa v poslednej dobe cítila najlepšie. Vo vani. Dnes je tomu presne 55 rokov. Vtedy som si to ešte tak neuvedomil, čo strácame so sestrou. Až neskoršie postupom času..
