Mladícke výčiny - 3

* * *
Ako deti sme mali pozorovacítalent, všímali sme si život okolo. Vtedy sa žilo inak, ako dnes. V rodnej dedine Málinec v severnom kúte Novohradu neboli všelijaké tie Baumaxy a podobné obchody, kde predávajú hotové polotovarypre stavebníkov, len ich zmiešať s vodou. Vápno sa predávalo nehasené za plné vozy,nahádzalo sa do vykopanej jamy na dvore alebo v záhrade a poriadne sa poprikrývalo doskami, aby sa k nemu nedostala voda.V miestnej sklárskej hute sa používal zas karbid vápnika, ku ktorému sa tiež akosi dalo dostať. Podobne to bolo aj s cementom. Piesok a štrk sa „vyťažil“v potoku, hádam v každej dedine bol kameňolom, takže takto sazískaval stavebný materiál z miestnych zdrojov. No a my, chalani, smepoužívali na výrobu vlastnej pyrotechniky nehasené vápno alebo karbid vápnika. Karbid vápnika CaC ₂ (toto sme o ňom vtedyešte nevedeli) je kryštalická látka, ktorá rýchlo reaguje so vzdušnou vlhkosťou. Pretobol v minulosti využívaný aj na svietenie v lampách, tzv. karbidkách najmä v baniach.Pri styku s vodou vyvíja množstvo tepla, veľmi sa rozpína a vyvíja pritom tlak a horľavý acetylén. Veď preto sa hovorí: "Čo ti kvapká na karbid?". Alebo sa to hovorilo len za našej mladosti a teraz už nie? Vzali sme plechovú „buksu“ s uzáverom, takú nejakú ako sapoužíva na solvinu alebo pri vojsku na boks na baganče. Do nej sme dali trochu karbidu a vody, poriadne zatlačilivrchnák, zaľahli a čakali. Kravičky a kozičky sa pritom pásli aj samy, nepotrebovali našu stráž. O chvíľu nasledovala rana ako z dela. Niekedy len vyrazilo vrchnák, ale niekedy to roztrhlo celú buksu, ako keď exploduje medzikontinentálna raketa. Niekedy sme k tomu používali aj "cindru" - zápalnú šnúru. Neviem už, odkiaľ sme ju zohnali, ale najpravdepodobnejšie bola ukradnutá z kameňolomu.
*
Keď sme už boli väčší, tak sme mali iný spôsob, ako sazabávať. To som už býval v Bystrici a potom vo Zvolene. Boli sme taká partia chalanov, neskôr byo nás hovorili, že chuligánov. Sused Jožo, toho rodičia boli krčmári, tenmal peňazí dosť. Aj fotoaparát si spomedzi nás prvý kúpil. A kúpil si ajpoplašníkovú pištoľ, takú športovú štartovaciu. Neviem, či teraz voľne možno kúpiť niečo také, ale vtedyto bolo možné, len mať na to peniaze. A k pištoli boli potrebné aj poplašníkovénáboje, predávali sa v takých malých okrúhlych plechovkách, podobne ako broky do vzduchovky Slávia. Tak sme si kúpiliaj patróny, tie slepé, poplašníkové. Alebo lepšie povedané, kúpil ich Jožo. Nestáli ani tak veľa. Strieľať však len tak z poplašníka, to nebolo ono, lebo to sa dalo určiť miesto streľby a strieľať po meste sa ani vtedy veľmi nemohlo. Tak sme to robili inak. V bodege-drogérii sme kúpili sanitru, to je ľudový názov predusičnan draselný KNO ₃ , inak nazývaný aj liadok draselný,v kryštalickej forme. Taký biely prášok. Má jednu veľkú výhodu, že na vzduchu nevlhne. Je tochemická zlúčenina, používaná v poľnohospodárstve ako hnojivo av potravinárstve ako konzervačný prostriedok, takže to bolo voľne dostupné aj deťom. Sanitra stála len pár korún,nebolo jej treba ani tak veľa. Rozpustili sme ju vo vode, do vody namočili novinovýpapier, to bol na to najvhodnejší, dali sme ho vysušiť a potrhali sme ho na menšie kúsky. Do nich sme zabalili poplašníkové náboje, zapálilia hodili do koša na odpadky na korze. Ono taký sanitrový papier nehorel,len tlel a trochu dymil, veď sanitra sa používa aj pri výrobe dymovníc.Dymil a vyvíjal pritom vysokú teplotu, ktorá pôsobila na poplašníkový náboj zabalený v ňom. Teraz sa na internete dajú nájsť rôzne návody na výrobudymovníc, bielych i farebných. My sme vtedy internet nemali, ale dobre smesi zamerkovali vysvetľovanie z chémie. No tak sme podpálili ten papier, v ktorom bol zabalený poplašníkový náboj a hodili sme to do toho koša na odpadky. Papier tlel a vyvíjal to teplo. A keď papier dostatočnerozpálil náboj, to sme už boli dosť ďaleko od koša a len sme taknenápadne pozorovali tých, čo idú okolo neho. Zrazu v odpadkovom koši čosi rachlo. A rachlo to teda poriadne, pretože odpadkový kôš bol plechovýa takmer uzavretá nádoba, tak ten zvuk ešte viac zvýraznil. Keď ste išli okolotakého koša a zrazu to rachlo a vy ste o ničom nemali ani šajnu, nuž veru ste sanezasmiali, ale riadne preľakli a odskočili. Vtedy síce na uliciach neboli prestrelky ani v noci, nieto ešte cez deň, aleaj tak...
*
A tretí spôsob rauchania, ten bol najjednoduchší. Zohnalisme si kľúčik, nie plný, ale s priehlbinou na konci. Ten sme uviazali na šnúrku, na druhý koniecšnúrky pripevnili krátky zatupený hrubší klinec priemeru ako tápriehlbina v kľúči, že sa ta ledva vopchal. Priehlbinu naplnili z hlavičiek zápaliekzoškrabanou sírou či fosforom a zasunuli do zvyšku priehlbiny klinec: Strieľali smeporiadnym úderom o pivničné okno alebo sme išli na roh ulice a tamudreli spoza rohu. Zavše sa stalo, že rana bola taká silná, že to aj roztrhlokľúč a museli sme zháňať ďalší.
*
Potom prišli do módy vybuchujúce guľky, ktoré stačilo poriadne hodiť o zem a rachlo to. Alebo pištole na kapsle, také bodové alebo v kotúčiku, podobnom, ako papierové kotúčiky, ktoré sa používali na plesoch. Ale to sme už boli starší, takže táto zábavka bola už len pre mladších ako my.
*
Keď teraz nad tým tak rozmýšľam, až sa čudujem, ženikdy sa nikomu z nás nič nestalo. Ani nikdy nikto nevolal na nás bezpečnosťa hoci sme to niekedy vyvádzali aj v neskorých hodinách, nikto nás neudal za rušenie nočného pokoja a pod. Len sa nám prípadnepohrozili z okna, a to bolo všetko, celá výstraha. Ani psov za nami nepustili, hoci vtedy mohli voľne pobehovať po meste, ešte neboli tie všakovaké všeobecné záväzné nariadenia o chovaní psov. Keď tak teraz porovnávam naše detstvo s detstvom terajších detí, vychádza mi to, že v podstate ani my sme neboli žiadne kvietky, len sme si svoju energiu vybíjali iným spôsobom. Neničili sme spoločné zariadenia, neopíjalo sme sa, ale aj my sme chodili s dievčatami večer za tmy po tmavých uličkách. A navyvádzať sme toho navyvádzali tiež dosť. Dnes mnohí starší hovoria, aká je tá dnešná mládež skazená. Ale to asi oni len zabúdajú, že aj oni boli mladí a tiež robili všakové neplechy, len trochu iné, ako to robia dnešní mladí.Také, na úrovni tej doby.