Na staré kolená

Chlapi sa na staré kolená stávajú znova malými deckami. Nielenže zas dostávajú vreckové, aj fyzický výzor sa vracia: zuby odchádzajú, vlasy sa kdesi strácajú a prichádza pomaly holohlavosť a tie, čo ešte ostávajú, farbou postupne pripomínajú sivého somára až nadobudnú farbu snehu. Ku koncu prichádzajú na rad dokonca aj plienky. A nielen telesná stránka. Aj duševne zdetinštievajú: pamäť prestáva fugovať, pričom je zaujímavé, že na udalosti z destva si stále dokážu jasne spomenúť, ale ak ich pošlete do obchodu kúpiť kilo soli, istotne sa vrátia s piatimi fľaškami piva, ale zato bez tej soli. Nepomôže, ani keď im krasopisne na papierik napíšete, čo majú kúpiť, lebo ten papierik obyčajne zabudnú doma na stole alebo ak ho aj majú v obchode vo vrecku, spomenú si naň až po návrate domov s tým pivom. Aj rozum im začína mäknúť, takže už nevedia veci, ktoré donedávna boli pre nich jednoduché, napr. také derivácie alebo neurčité integrály. Ale zas programovať MINSK-22 v strojovom kóde by dokázali pohodlne. Stále viac si pripomínajú aj staré lásky, a nielen pripomínajú, neraz sa k nim aj vracajú. Niekedy len na cintorín, ale neraz aj v skutočnom živote.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (58)

*

Aha, a na jednu vlastnosť z detstva by som skoro zabudol, ale to je to pomalé strácanie pamäti. Tou vlastnosťou je tvrdohlavosť. Navonok sa prejavuje inak ako v detstve, veď by bolo smiešne, aby sa starý dedko na ulici hádzal o zem od zlosti. Nik by mu ani nemohol capnúť po zadku, lebo zákon o ochrane práv dieťaťa to nedovolí. Tá tvrdohlavosť je tu trošku iná a inak sa prejavuje.

Tak je to aj so mnou. Stará láska nehrdzavie. Ako dieťa som túžil po vlastnom bicykli, hocijakom. Nikdy som ho nemal. Zato voziť som sa vozil na otcovom, a hoci zo sedadla by som na pedále nedočiahol, popod "vázu" som to krútil tými pedálmi bicykla jedna radosť. Ja naklonený na jednu stranu, bicykel na druhú. A tak som sa vozil aj po meste, ale otec o tom nesmel vedieť, aj po okolí. Viem si teraz dosť dobre predstaviť pocity šoférov, keď ma obiehali. Starý dobrý Velamos.

Ako starší som už mal vlastný Favorit. A nejeden. Keď mi jeden ukradli, onedlho som sa zmohol na druhý. Favorit s prehadzovačkou a baranmi. Raz modrý, inokedy červený, zlatý, zelený... No, bola to krása, tie rôznofarebné metalízy. Neviem, či ešte "žijú" závody Eska v Chebe, kde vyrábali pekné tiežbaranové bicykle, a Favorit Rokycany, ktorých výrobky boli našimi túžbami a potom aj túžbami našich synov. Nádherne štíhle, ľahučké, pevné, rýchle... Mali síce na terajšie pomery málo rýchlostí, v strede len dvojkoleso, vzadu päťkoleso, teda desať rýchlostí, ale stačilo to. Veď mladosť mala sily dosť.

A tak po nejakej dlhšej časovej vsuvke, keď som nevedel žiť bez auta, som na staré kolená znova presadol z auta na bicykel. Teraz auto ani nemám, ale bez bicykla by som nevedel žiť. I kvôli svojmu zdraviu, i kvôli tomu neopakovateľnému pocitu z vlastnej telesnej aktivity. A akože ináč: jedine Favorit. No vlani som oň prišiel pri dopravnej nehode. Pretože bicykel je predsa len bicykel, či v meste alebo na túry, tak som začal niečo zháňať, hoci len s perspektívou použitia o nejaký čas. Manželka ma síce nahovárala, aby som si kúpil nový v obchode, veď je hanba, keď všetky deti v dome majú krásne nové bicykle, a ja, starý corgoň, len taký starý ošumelý. Ale ja jedine Favorit s baranmi. Musel to byť Favorit s baranmi. Tak som ho zháňal po celom Slovensku. Dával som si inzeráty, sledoval som cudzie inzeráty. Až nakoniec sa mi predsa len podarilo zachovalý tmavozelený pologaluskový Favorit zohnať až kdesi zo západného Slovenska. Ešte v zime som ho dal trochu do poriadku, aby po akom-takom vystrábení sa v sezóne som opäť naň mohol nasadnúť a vybrať sa po tom našom krásnom Turci. No a už som na ňom aj najazdil po Turci nejaké tie kilometre, nedávam mu doma zaháľať. Tie pocity starca na starom Favorite...