Kobe rebe male nohe, vedele be behaťi.
Novohrad – krásny kút Slovenska, najkrajšia jeho časť je na hornom toku rieky Ipeľ. Kúsok zeme, o ktorej spieval Jozef Kuchár:
Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší,
ty môjmu srdcu najdrahší, len teba mám.
Málinec – dedina na kraji Novohradu, učupená pod horami. Dedinka môjho detstva bez autobusového a vlakového spojenia s okolitým svetom. Dedinka počas druhej svetovej vojny a tesne po nej. Tvorila ju vlastná dedina na jednej strane rieky Ipeľ, sklárska huta s hutníckou kolóniou na druhej strane a priľahlé lazy s pár domami alebo osamelé laznícke domy. Do obce kedysi patrili aj terajšie samostatné obce, ale do dediny nie. Lebo je rozdiel medzi obcou a dedinou. Lazníci boli z okolitých lazov, vrchári boli z osád pri vyššom toku Ipľa. Za dedinou mlyn s haťou, kde sme chodili chytať raky. Do sklárne od druhej hate viedol vyregulovaný kanál na pohon strojov. Z diaľky bolo vidieť nad dedinou kostolnú vežu-túrňu. Dedina bola evanjelická s pár rodinami baptistov a kalvínov, huta katolícka. Samostatnou časťou dediny bola cigánska osada – Jamy, ktorú tvorili jednoizbové drevené chatrče, plné malých cigánčeniec. Cigánov sme volali More. Dedinčania žili v biede, ale Cigáni ešte vo väčšej. Cigáni chodili po žobraní, pri nárazových prácach pomáhali na poli za trochu zemiakov alebo žita, ale nekradli, dedina žila v zhode. Cigánska kapela ako v každej poriadnej obci na strednom Slovenku bola vychýrená, vyhrávala na zábavách i na svadbách.
Prostriedkom dediny tiekol vyregulovaný potok alebo skôr len potôčik, naprostred dediny zakrytý v dĺžke asi 100 m, v ktorom sme chytali ryby. Samozrejme, to „chytali ryby“ je relatívne, veď pri toľkých faganoch v dedine tam nemohli už žiadne byť. Viac sme ich chytali v rieke Ipeľ.
Z remeselníkov v dedine boli obuvníci, krajčíri, kováč, kolár, jeden šľajfér-brusič nožov a nožníc súci na všetky práce s plechom s malou pojazdnou vyhňou, dvaja stolári, kušnier-spracovateľ kože. Nik z nich nezamestnával trvale pracovníkov, žili tiež v biede. Ostatné obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom na kúskoch malých políčok-tálikoch, niektorí robili v sklárskej hute, iní chodili na týždňovky po celom Slovensku. Aj vtedajší bohatí sedliaci boli na terajšie pomery úbohými chudákmi. Pri nárazových prácach sa robilo od vidím po nevidím, od svitu do mrku. Cigáni sa živili pletením povrazov, výrobou brezových metiel a hlavne výrobou nepálených tehál-váľkov. To sa do drevených foriem nakládla ílovitá hlina, premiešaná slamou a vodou, poriadne udlapaná ako keď sa „dlávila“ kyslá kapusta a sušilo sa to na slnku už nie vo forme, ale voľne uložené v radoch. Z takejto hliny boli aj podlahy v drvivej väčšine domov. Väčšina domov v dedine bola drevená, niektoré boli murované z takýchto nepálených tehál, niektoré ovakované, iné nie.
Ráno začínalo vyháňaním na pašu. Najprv kraviar s veľkou trúbou z kravského rohu prevesenou cez plece chodil po dedine, vytruboval na trúbe a z domov mu vyháňali kravičky. Potom za ním nasledoval pastier kôz a ako posledný chodil pastier svíň-gondáš. Kto si ešte dnes spomenie, že aj svine chodili na dedinskú pašu. Býk bol drahá záležitosť, nemali ho ani bohatí gazdovia, bol obecný a s kravičkami k nemu chodili aj z okolitých dedín. My, malé deti sme sa radi pozerali, keď prišli s kravičkou k býkovi, a veľmi sme ju ľutovali, keď taká ohava sa na ňu vyteperila, natriasala sa na nej, a ona nič, len držala. Vtedy sme ešte nevedeli o spojení príjemného s užitočným.
Na poľnohospodárske práce (orba, zvoz úrody, vývoz hnoja v zime na saniach, dreva z lesa a pod.) sa používali ako záprah rebrinákov kravičky, voly a zopár konských záprahov v celej veľkej dedine. Všetko zapriahnuté do rebrinákov, v zime do takých krátkych saní. V celej dedine boli asi dva koče-bričky.
V dedine bez elektriny nebol samozrejme ani dedinský rozhlas, miestne správy vyhlasoval dedinský bubeník, ktorý bubnujúc chodil po dedine. Sem-tam sa zastavil, keď sa okolo neho zhŕkla skupina ľudí, odkašlal si a začal: „Dáva sa na všeobecnú známosť“. A rozhlásil správy. V noci chodili po dedine dvaja vartáši s veľkou bakuľou a trúbou. Na varte sa striedali z domu do domu tak, že na druhé ráno odovzdali bakuľu ďalším susedom.
Poniže dediny bolo veľké priestranstvo – jarmočisko. Po okrajoch bolo ohraničené vodorovnými drúkmi, o ktoré sa uväzovali domáce zvieratá: kone, kravy, voly, kozy, ovce... Vtedajšie jarmoky a terajšie jarmoky – to sa nedá porovnať. Tie vtedajšie, tie boli zamerané hlavne na domáce zvieratá a výrobky domácich majstrov: korytá, postroje, domáce náradie, kapce, čižmy, kabanice, košele, opasky, potreby pre gazdovstvo. Neraz sa stalo, že gazda na tom istom jarmoku kúpil kravičku a hneď ju aj predal, samozrejme so ziskom. Nám deťom sa najviac rátali stánky s maškrtami, napr. svätojánskym chlebom, pendrekom, perníkovými srdiečkami so zrkadielkom...
Týmto článočkom chcem vzdať hold mojej rodnej dedinke a svojim rodákom. V ďalších článkoch chcem opísať svoj rodný dom, detstvo, niektoré dedinské práce a zvyky.
