Invalid z 1. svetovej vojny mal naprostred dediny takú malú trafiku. Bol to malý osamelo stojaci domček s jednou miestnosťou. V trafike mal, ako to už bývalo zvykom, dohán a cigaretľové papieriky Vážky, cigaretle Lipa v balení po 100 kusov a po 10 kusov, mačky vo vreci, všakovaké tie drobnosti pre potešenie detí, a hlavne kracheľky (malinovky) vo fľaštičkách s patentným uzáverom ako na pive Kent. Kracheľka bola vždy studená, lebo bola umiestená v pivnici pod trafikou, do ktorej sa schádzalo po odklopení sklápacích dvierok. Samozrejme, bol to už príjemný starší človek. Keď sme nemali peniaze, dal nám aj na „borg“, veď sme to vždy vyrovnali.
Invalid z 2. svetovej vojny mal niečo iné: gramofón na mechanický pohon s kľukou a veľkou trúbou. Nevedeli sme pochopiť, ako do sa tej malej „buksy“ mohli spratať toľkí ľudia, čo tam vyspevovali a vyhrávali na rôznych inštrumentoch, lebo sme vedeli len o dedinskej cigánskej bande, čo vyhrávala po zábavách a svadbách, a tú sme si nevedeli predstaviť natlačenú v tej "piksli". Jeho najobľúbenejšími pesničkami boli Pieseň frontového šoféra a A ja taka dzivočka, cingi lingi bom. Púšťal si ich celý deň, od rána do večera. Hoci býval na druhom konci dediny, často som k nemu chodil. Veď vtedy celá dedina bola naša, detí. A nik sa o nás nebál, že sa nám niečo stane. Počúvať gramafón, to bol pre nás, deti, veľký zážitok. Invalid bol mladý, ale dosť zlostný zo svojho nešťastia.
Dvaja ľudia, dva osudy. Rovnaké a predsa rôzne.
