*
Krásne spoménke mán na ďecké roke na Málinci. Bolo to čez vojnu a ťesňe po ňé, aľe me, ďeťi, zmo to aňi dáko veľmi ňecíťele. Akurát z bojó pri oslobodzováni ďeďine si dačó pamätán. Dáke spoménke na dectvo son už tu na blogu kodesi dávno napísav.
Krásno dectvo to bolo. Kamaráťi, rovesňíci, mlačí, starší... Ňebov rozďél medzi evaňélikmi a katoľíkmi. Celej ďeďinskej chotar bov náš. Pri hre na Jánošíka a bandúró zmo behali od hore na edné strane po horu na druhé strane.
Ňeska sa starí ľidej rosčuľuju, aká je tá ňešná mláďež ňevichována. Ale či zmo me boľi inakší? Zo starech móžu na mladech nadávaťi ľen ťí, čó ňémaľi svojí mlados. A ťí be zas ňémali nadávaťi na mladech, aľe be maľi banovaťi, že oňi takú mlados ňémali, akú maju ňešní mlaďí. A dakerí starí nadávaju ľen preto, ľebo mladen záviďej jich mlados, že oňi si už ňemóžu dovoľiťi to šecko, čó mlaďí. Mlaďí ňeska ňi sa horší ako zmo boľi me, ľen sa to inakšé prejavuje ako sa to prejavovalo u nás. Ved oňi maju inakšé podménke a používaju aj inakšé forme, ako sa vibúriťi.
Čó zmo sa me navivádzaľi... V našé uľici žiľi starí Cirákovci, bejvaľi poňiže dadóva. Ďeťi ňémaľi, starej malej domčok, zahrada, dvór, na dvore studňa, ľen taká na drevéno okováno vedro z hákon, nad studňó veľká jablon, s takimi veľkimi kislemi jabokámi. Nán ďeťon veľmi chuťele, aj ňedozréte. No a kot starkí odišľi do poľa, dvór ňeoploťénej, ved tode málo dvoró bolo oploťénech, to ňi ako ňes. Tode z edné ulice do druhé sa choďelo medzérkami pomedzi dome alebo préchodnemi dvórmi, ňi ako ňes, kot misíš prejťi pov ďeďine, abe si prišév do susedné uľice. A ňeoploťéne bole aj preto, ľebo ňi v každon dome bola studňa, dakerá bola aj pre vejc domó. Ved postaviťi studňi, to ňebolo hočó, tanmohlo chlapa ľahko zavaľiťi.
No a kot tode šľi ťí Cirákovci do toho poľa, tag jablon ostála našó, ďeťí. A cudzé ovocé bolo pre deťi vždi ľepšé ako vlasnó. Tak me smo veselo zráňaľi veľkimi papekmi. Edon raz prišľi na mňej žalovaťi ocovi, oťec pred ňimi odpásav remen z nohavíc a porejdne ma vyopšívav. Ój, boľalo to, boľalo, aj kobáse son na zadku mav, sadnúťi son si ňemohov, tag son si to dobre zapamätav. Aľe ľen kin zmo sa kamaráti ňedaľi znova dokope. Kot zmo sa zišli, na šecko zmo zabudľi a znova zmo začaľi vivádzaťi.
A čó zmo aj pobožňí boľi, aj tak zmo aj do farárové zahrade na ovocé sa odvážiľi. Farár Trokan bov už starej, tót be nás ňechiťev. Pani farárka nás učela v škoľe, v prvé tréďe. Bola veľmi milá, aľe aj ona už mala svoje roke.
*
To bola ukážka málinského nárečia. Pretože pri žiadnom podobnom článku som nevidel preklad, ani ja ho tu nedávam.
Týmto si pozdravujem svojich rodákov, nech tie ich oslavy budú stáť za to.
