Celý krúžok bol v posluchárni, na skúšku sa otázky ťahali, skúška bola len ústna, jeden odpovedal pri tabuli, dvaja sa v laviciach pripravovali, zvyšok krúžku sledoval odpovede.
Odpovedal Ivan, fajn chlapec z Modry, veselý, priam sršal optimizmom a humorom. Čosi na tabuľu aj napísal, ale veľa toho nebolo a hovoriť o tom tiež nemal veľmi čo, skrátka, „plával“.
Garaj si trochu z neho vystrelil, ale Ivan sa nedal, nabral odvahu a hovorí (škoda, že nevidieť to jeho šúľanie prstov):
- Ja viem tiež jeden frk.
- Tak mi ho povedzte, - hovorí Garaj.
- No, vo vlaku sedia dvaja proti sebe, a jeden z nich stále šúľa prstami, aha, takto (a ukázal, ako to robil). Ten druhý sa pozerá, pozerá, skúsi to tiež. Nič. Prvý to stále robí do omrzenia. Toho druhého to už napáli a spytuje sa prvého: „Pane, čo vy to stále robíte s tými prstami? Ja som to tiež skúsil, a nevidím v tom nič zvláštne“. A ten prvý odpovedá: „No hej, ale vy tam nemáte ten sopeľ!“.
Ledva to Ivan dopovedal, Garaj sa pustil do rehotu, až sa chytal za brucho. A s ním aj celý zvyšok krúžku ani nie tak z frku, veď od Ivana sme počuli už aj podstatne lepšie, ako z Garaja.
Ivan stojí, stojí, nevie, čo má robiť. Keď sa Garaj už dochuti vysmial, vraví Ivanovi:
- Dajte sem index!
Ivan mu podal index a Garaj mu zapísal 3.
Aj tak sa niekedy robili skúšky, len bolo treba mať trochu odvahy a duchaprítomnosti.
