Našu partiu vo Zvolene tvorili Paľo, Ďula, Lalo, Jožo a ja. Bývali sme neďaleko, všetci na zvolenskom námestí okolo evanjelického kostola, na dohodenie kameňom. Všetci jeden ročník, len Jožo o rok starší. Pobožní všetci, každý podvečer sme spoločne chodili do kostola. Nie na ošu, veď sme chodili do evanjelického kostola. Všetci spolu, katolíci i evanjelici, žiaden rozdiel medzi nami. Evanjelici omše nemávajú, tí majú Služby Božie. Ale ani na tie sme nechodili, chodili sme na kostolnú túrňu.
Bolo to takto: Paľov otec, starý Kučera, no starý ako starý, ale v našich očiach už starý, bol kostolníkom. Mal tri ratolesti: najstaršia Kata hrávala volejbal za Lokmotívu, stredný Ďuro mládenčil, za frajerkami chodil a najmladší Paľo bol v našej partii. Paľov otec mal už svoje roky. Vtedy sa ešte vyzváňalo ručne a to sa muselo hore na túrňu vyjsť po mnohých schodoch. Tak aby starý Kučera nemusel chodiť, chodila namiesto neho vyzváňať jeho najmladšia ratolesť, Paľo. A my celá partia s ním. Paľovmu otcovi dobre padlo, že nemusí absolvovať toľko schodov hore-dole a my sme tiež boli spokojní, prišli sme si na svoje. Bola to pre nás hra, niečo podobné, ako opisuje Mark Twain v Dobrodružstvách... pri natieraní plotu: prácou je to, čo človek musí robiť, hrou to, čo nemusí. A my sme to nemuseli, tak pre nás ostatných to bola hra. Len pre Paľa to bala robota, ale nič od nás nevyberal za to, že sme sa mohli hrať. Vyšli sme hore na túrňu, celé dianie na námestí ako na dlani. Z tej výšky po námestí prechádzajúci ľudia boli len také mravce. Tam hore sme mali pripravené svoje veci. Na hrade odložená škatuľka vytrasených cigariet zn Detva, desiatka za korunu, ale my sme ich nekupovali. Jožo, ten najstarší, nás nimi zásoboval. Mama mu bola krčmárka v krčme na námestí, mnohí ju poznali ako neskorší hostinec Detvan, tak mu nerobilo problémy sem-tam nejakú tú škatuľku-dve potiahnuť tak, že to jeho mama nezbadala.
Vyšli sme teda na tú túrňu a zobrali z hrady cigaretle a šíbalky. Jeden sa vždy obetoval, čo ťahal za povraz, len spočiatku rozkývať ťažký zvon museli dvaja. Na jedného to bolo priveľa. Normálne to bola práca pre dospelého chlapa, nie pre takých sopliakov. Po rozhojdaní už stačil ťahať jeden a ostatní si kľudne pofajčievali. Tým zvonárom som bol obyčajne ja, lebo som sa naučil i odučil fajčiť už dávnejšie predtým v pionierskom tábore v Bardejovských kúpeľoch, kde sme fajčili ako pionieri také "samovýrobky" ušúľané zo suchého namrveného lístia, zabaleného v novinovom papieri. A tých pár cigariet mi vystačilo na celý život, nikdy potom som už cigaretle fajčiť ani neskúšal.
Na časovú presnosť začiatku zvonenia sa síce nedalo spoľahnúť, hodinky z nás nemal nik, päť minút hore-dole nebol problém. Ale úlohu sme vždy splnili a Paľov otec mohol kľudne na pivo.
