Po tom dlhom bláznivom tichu som vstala, otočila som sa a plánovala som odísť, no niečo ma nútilo ešte sa pokúsiť nadviazať rozhovor. Márne, nezareagoval ani na môj druhý pokus. Zosmutnela som ešte väčšmi. Slzy som mala na krajíčku, on stále hľadel tak nemo a tak neprítomne. Bola som mu ľahostajná. Rozutekala som sa preč. Neviem, čo robil potom. Netuším, či si vyčítal, že sa neozval, netuším, či si myslel, že som bola otravná. Netuším nič. A neviem, či by som zniesla pravdu, niekedy je lepšie žiť v nevedomosti, ale so štipkou nádeje. Tá nádej ešte stále niekde vo mne je. Občas je jej trošku viac, niekedy je jej len kúsok niekde dole.
Naše druhé stretnutie neprebiehalo o nič lepšie. Sedel za stolom a ja som si sadla oproti nemu. Viem, že to nebolo najmúdrejšie riešenie, ale chcela som byť pri ňom čo najbližšie. Pozdravila som sa mu, on však v tom sklopil zrak a ja som rýchlo vykrútila hlavu doprava. Zabolelo ma to, že nebol ochotný povedať ani jedno obyčajné AHOJ. Nechcela som, aby videl moje lesklé oči. Na pravú stranu som sa pozerala ešte hodnú chvíľu. Rozmýšľala som, čo urobiť. Vstať a vzdať to? Alebo sa zasa trápne pokúsiť načať konverzáciu? Alebo ostať bezcieľne sedieť? Áno, nebola by som to ja, keby som sa nebola rozhodla pre tretiu možnosť. Sedeli sme tam sami dvaja, no keby nás niekto videl, smial by sa. Určite sme pôsobiili vtipne. Ja som sa naňho občas pozrela. No vzápätí som pozrela inam, pretože som sa bála, aby sa naše pohľady náhodou nestretli, aj keď on určite nemal najmenší dôvod sa na mňa pozerať. Myslím, že sme vyzerali ako deti. Veď dvaja dospelí ľudia nemôžu robiť toto, čo sme robili my. Nezvládla som to, vstala som od stola a začala som sa prechádzať. Na chvíľu som zacítila jeho pohľad. V mojom srdci to začalo vrieť. Bola som šťastná. Urobil mi najväčšiu radosť svojim jediným obyčajným pohľadom. Prechádzala som sa však ďalej v snahe pôsobiť normálne, akoby sa so mnou nič nedialo. Potom som zastala. Konečne som sa rozhodla niečo urobiť. Rozhodla som sa odísť. Povedala som:"Maj sa." On zdvihol hlavu, opäť na mňa pozrel. Nečakala som to, myslela som si, že týmto pohľadom sa to skočí, on mi však zaželal pekný deň. Lietala som. Vznášala som sa. Bola som v beztiažovom stave, no rýchlo som sa spamätala, pristála som na miesto, odkiaľ ma to vzalo niekam hore a rázne som vykročila smerom preč od neho. V tú noc som nevedela zaspať. Videla som ho, počula som ho, cítila som ho.
Postupne som zasa trošku vytriezvela a uvedomila som si, že to, že sa na mňa pozrel a že sa so mnou rozlúčil neznamená vôbec nič. Keby sa bol so mnou zhováral, keby sa bol na mňa pozeral dlhšie, keby to bolo bývalo aj uňho také ako u mňa... No nie, uňho to takéto nebolo. Možno si to však myslím len ja. Možno bolo, avšak veľmi pochybujem. Nášho ďalšieho stretnutia som sa bála. Nevedela som, čo mám očakávať. Snažila som sa na to nemyslieť. Chcela som to nechať plynúť prirodzene. No absolútne to v mojom prípade nebolo možné. Tentokrát som tam prišla prvá ja. Dlho som čakala. Vzala som si knihu, predpokladala som, že sa mi zasa nebude chcieť venovať, tak som si trošku chcela pomôcť. Prečítala som asi 50 strán, kým prišiel. Nedbalo som odlepila zrak od knihy a pozdravila som sa mu. Veľmi som sa kontrolovala, aby som nevyskočila a neobjala ho a nezačala sa náramne tešiť. Plánovala som si takýto vlažný pozdrav. Myslím, že sa mi vydaril. On ako obvykle nevydal ani hláska, ani na mňa nepozrel. Tak som si čítala ďalej. Pravdupovediac, nesústredila som sa na čítanie. Len som bezducho prechádzala pohľadom po tých popísaných stránkach. Vnímala som jeho. Neostala som tam dlho a odišla som bez pozdravu. Aj to som mala naplánované. Už som nechcela byť tá, ktorá sa snaží za každú cenu zaujať. Nechala som nejakú iniciatívu aj naňho, aj keď to nebolo jednoduché. On sa však doteraz nijako nečiní. Iniciatíva lieta len tak. Nesnažím sa už ani ja a on už vôbec nie.
Neviem, čo prinesie čas, no ja stále verím. Verím, že raz nájdeme nejakú spoločnú reč. Verím, že raz nebudeme pôsobiť popri sebe ako deti. Verím, že sa stane to, že keby nás ľudia videli, nesmiali by sa z nás. A ak bude aj naďalej takýto chladný, verím, že stretnem ešte jedného takéhoto človeka. A verím, že to s ním bude také, ako som si to vysnívala.
