Na toho sa už neviaže žiadna moja spomienka. Odišiel pár týždňov po tom, čo som sa narodila. Sestra mi o ňom často rozpráva. Tá si ho pamätá, je od neho len o tri roky mladšia. Vždy keď zaspávame, presvedčím ju, aby mi o ňom hovorila a potom rozmýšľam, aké by to bolo, keby predsa len nebol odišiel, bol by tu s nami naozaj, nie iba takto fiktívne. Túžim sa s ním niekedy stretnúť, no neviem, či to bude možné. Pravdepodobne nie, odišiel, keď mal sotva 16 rokov. Kamarát ho volal pracovať na farmu do južného Anglicka a on za vidinou dobrého zárobku odišiel. Naši boli spokojní, pretože v našej domácnosti sa zíde každá libra. Pekne ho vyprevadili a on sa s nimi veľmi vrúcne rozlúčil. Dnes majú od neho už len odložené listy, ktoré im odtiaľ posielal. Jeden z nich ma však zaujal najviac...
"Milí rodičia, Alice, John a malá Amanda,
píšem Vám odtiaľ už posledný list, pretože zajtra tu končím, potom však pôjdem s Davidom k jeho starkej. Ostaneme tam asi týždeň, tak sa o mňa nemusíte strachovať. Zajtra mi šéf dá peniaze a konečne Vám budem môcť aspoň trochu pomôcť s výdavkami na nás, Vaše štyri deti. Budem mať konečne z niečoho dobrý pocit. Už končím, lebo som unavený. Viem, čo je to ťažká práca.
Prajem Vám príjemný zvyšok leta.
Váš syn Ben"
Tento list je posledný a najkratší. Asi preto si ho vždy čítam a predstavujem si, ako ho písal vyčerpaný niekde pri slabom svetle, aby nerušil ostatných spiacich brigádnikov. V zásuvke s listami sú aj všetky jeho fotografie. Keď bol maličký, mal tmavé vlasy, ale keď vyrástol stal sa z neho pekný blondiak. Bol vysoký, vyšší ako otec. Avšak najviac ma na ňom zaujali jeho oči. Ešte aj z fotografií z nich vyžaruje veľa lásky a dobroty. Musel byť úžasný. A aj medzi týmito obrázkami mám jeden obľúbený. Sedí na veľkom koženkovom kresle, ktoré ešte stále máme doma, no vyzerá zničenejšie. V rukách drží malé dieťatko v perinke. Som to ja. Plačem. on sa na mňa pozerá a veľmi milo sa pozerá. Musel ma mať aspoň trošku rád. Ktovie, či by to isté cítil aj teraz.
Ja cítim, že ho mám rada. Možno je to len jeho výzor, ktorý mám vrytý do pamäte z neustáleho prezerania si fotografií alebo to, ako každý týždeň písal našim listy. A cítim, že je s nami aj keď je niekde úplne inde. Možno tam, kde bol, keď som bola s otcom na cintoríne zapáliť sviečku dedovi, možno nie. No moje city k nemu ostávajú rovnaké. Mimochodom otcovi sa vtedy nič vážne nestalo, len sa musel naučiť na dva týždne žiť so sadrou.
Potom, keď kvôli tomu ostal asi mesiac doma, som sa ho stále pýtala, kde je Ben, no on len odvrčal: "Ben je niekde veľmi ďaleko." A ja som chcela vedieť, prečo. Či ho poslali rodičia, či odišiel sám. Odpovede sa mi však vtedy nedostalo. Raz to už však Alice nevydržala a všetko mi prezradila. Ako odišiel, kde sú jeho listy a fotografie, ale aj to, ako sa už domov nikdy nevrátil. Vyčkávali ho týždeň, dva, mesiac, no on už domov neprišiel. Mysleli si, že sa už nechcel vrátiť, potom že umrel, že ho niekto uniesol, že sa niekde zatúlal. No nikdy sa nič nepotvrdilo, lebo o ňom od posledného listu až doteraz vôbec nič nevieme. Ja tu sedím, píšem a dúfam, že žije a je šťastný.
Dnes, keď mám narodeniny, konečne osemnásť rokov, netúžim po bicykli, novej sukni ani ničom materiálnom. Najkrajším darom by bolo, keby som sa o Benovi dozvedela čo i len slovko. Mám zasa ten ťažký deň, keď nemyslím na nič, len naňho. Na stole mám asi dvadsať narodeninových prianí, no ani sa nesnažím otvoriť a čítať ich. Zas mi všetci budú priať tie isté veci, ktoré sú teraz pre mňa absolútne nepodstatné. Zhadzujem ich zo stola, idem plakať. Ešte tu jeden ostal. Preč s ním! Nie, počkať! Toto písmo nepoznám. Známka je zo Surinamu. Zvláštne. Kde to je? Na pečiatke je dátum 15. 2. 1963 a napísané "HLAVNÉ MESTO PARAMARIBO". Smiešne. Ako sa môže nejaké mesto volať Paramaribo, dokonca hlavné? Ale ten dátum... List sem šiel vyše troch týždňov. Ten Surinam musí byť poriadne ďaleko. Beriem do rúk starý Benov atlas a hľadám, Surinam, Surinam... Tu je. V južnej Amerike. Ale tam ja predsa nemôžem nikoho poznať. Ešte chvíľu rozmýšľam, či mám tú obálku otvoriť a napokon víťazí zvedavosť. Nešikovne ju trhám. Čítam...
"Drahá Amanda,
asi si kladieš otázku, kto Ti môže písať list z takej diaľky. Ty si na mňa určite nespomínaš, možno Ti rodičia o mne ani nepovedali. Nebolo by to prekvapujúce. Zmizol som ta nečakane. No musel som. Za chyby sa platí a ja sa pre tú svoju nemohol vrátiť naspäť k Vám, domov. Ako šestnásťročný som sa musel oženiť a ísť až sem, do Surinamu. Ale som šťastný. Mám skvelú manželku a tri úžasné deti. Určite si netušila, že máš dve netere a jedného synovca.
No píšem Ti, aby som Ti poprial k narodeninám všetko najlepšie. máš osemnásť, je to pre Teba určite dôležité. Možno je zvláštne, že píšem teraz, po takej dlhej dobe, čo som mohol a neozval sa. Možno je zvláštne, že píšem až Tebe, keď som mohol napísať k narodeninám Alice aj Johnovi, no Teba som vždy zo všetkých súrodencov ľúbil najviac. Dúfam, že mi všetci doma dokážete odpustiť.
Počas leta by som chcel svojej rodine ukázať môj domov. Skús rodičom o mne povedať. od Teba to lepšie príjmu. Posielam Ti aj vizitku, aby si sa mi mohla ozvať. Prosím, odpíš mi.
Tvoj brat Ben"
Teraz skutočne plačem. Od šťastia.
