Emília Sičáková Beblavá (ESB), Nikoleta Slavíková (NS)
NS: Robili ste už niekedy minulosti dobrovoľníčku? Pri akých príležitostiach?
ESB: Vyrastala som v rodine s telesne postihnutiu tetou (sestrou môjho dedka) a denná pomoc tete bola samozrejmosťou. V prostredí, kde som bola socializovaná, bolo normálne cestou z autobusu domov niesť starším susedkám nákupné tašky a keď bolo treba, ísť im nakúpiť. Môj otec sa dlhé roky staral o starších ľudí v domove dôchodcov ako ich kňaz a samozrejme, že ich príbehy a jeho aktivity boli súčasťou našej domácnosti a to nielen na Mikuláša. Ale nestihla som byť skautka, to je až môj syn Ján, ani som nerobila DOFE ako starší syn Pavol, ani som dobrovoľnícky nebola nikdy organizovaná, tak ako to vedie moja sestra Naďka na Gymnáziu Juraja Hronca. Čiže v čase môjho detstva a dospievania takéto aktivity boli skôr spontánne a záviseli od kultúry v rodine. V súčasnosti môže dobrovoľnícke aktivity okrem rodiny formovať aj škola a mimovládny sektor, tieto platformy sú veľmi dôležité.
Prečo ste sa rozhodli ísť pomáhať na hraničný priechod?
Vojna na Ukrajine ma paralyzovala, doslova ma ako človeka ochromila. Rozmýšľala som, čo môžem ja okamžite spraviť pre tých, ktorí trpia. Toto bola krátkodobo jediná možnosť, na ktorú mám vytvorené aj nevyhnutné podmienky – mám dom pri Michalovciach po mojich rodičoch, čiže mala som kde prespať a oddýchnuť, mám auto – mohla som sa z Bratislavy do Vyšného Nemeckého ľahko prepraviť. Zároveň rozprávam rusky, čiže mohla som pomôcť nielen čajom a bagetou, ale ľudí si na ich ceste vypočuť a objať. Mala som aj ďalšiu výhodu – som gréckokatolička a naša cirkev bola na hraniciach od prvého dňa dobre zorganizovaná a mala som partiu skvelých ľudí, s ktorými som tam mohla dobrovoľničiť. Čiže som mohla okamžite odísť a pomáhať.
Určite ste mali možnosť pracovať s veľa ľuďmi a rôznymi organizáciami. Akými možnými spôsobmi sa snažili pomôcť?
Bola som tam zatiaľ dva krát. Hneď po vypuknutí vojny a minulý týždeň. Na začiatku organizácie ponúkali občerstvenie tým, ktorí prešli na slovenskú stranu hraníc. Mnohé obce v okolí Vyšného Nemeckého spravili zbierky, pripravili potravinové a hygienické balíčky, ktoré sme my rozdávali. Niektorí utečenci si do kávy vypýtali aj štyri lyžičky cukru, takí boli vyčerpaní. Posadili sme si ich a rozprávali sa. O ceste z Charkova, Odessy, Kyjeva...o strastiach na ceste. Mám vo svojej duši stovky príbehov.... Niekedy ich bolo treba objať tak, ako mama objíma dieťa, keď cíti, že trpí. Deťom sme dali hračky, ukľudnili sa. Prešli pasovou kontrolou a pokračovali v riešení technickejších otázok ich cesty – od registrácie po plánovanie ďalšej cesty. Po dvoch týždňoch som sa do Vyšného Nemeckého vrátila a je to tam lepšie zorganizované. Z Bratislavy som zo zbierok Ktopomozeukrajine doniesla potrebné hygienické veci do Centra pre utečencov v Michalovciach, kde je okrem ľudí, ktorí tranzitujú a potrebujú si jeden deň oddýchnuť aj ubytovanie pre rodiny, ktoré tu ostali. Tí už dnes potrebujú skôr pomoc sociálnych pracovníkov, ideálne rozprávajúcich ukrajinsky alebo rusky.
Mali ste možnosť priamo komunikovať aj s ľuďmi z Ukrajiny? Aké ste z toho mali pocity?
Aj prvý krát aj druhý krát som bola v tzv. prvej línií. Čiže hneď pri prechode z ukrajinských hraníc. Tým pádom moja interakcia s utečencami bola de facto náplňou mojej služby. A pocity – dávno som nemala pocit tak zmysluplne stráveného času...Má to obrovský zmysel. Druhýkrát som so sebou zobrala aj staršieho syna Pavla a aj na ňom som videla, ako ho to ľudsky napĺňalo a dávalo mu to zmysel. Zároveň však musím povedať, že môj vedecký tréning sa nezaprel a začala som si všímať zlyhania procesov a aktérov. Robila som niečo ako zúčastnené pozorovanie. Štát bol na začiatku nemohúci, nedokázal koordinovať pomoc prichádzajúcim. Vtedy zohrali kľúčovú úlohu dobrovoľníci, cirkvi a obce. Keď som tam bola druhýkrát, bolo vidieť, že tlak na štát zabral, čo som rada. Dobrovoľníci pri všetkej úcte pri takejto kríze nedokážu dlhodobo suplovať štát. Asi najmenej potrebným aktérom a aktivitou na hraniciach sú prechádzky poslancov Národnej rady SR, z ktorých si niektorí prídu iba spraviť selfíčko. Kedy prišli osem hodín pracovať a potom postovali fotku na Facebook, brala by som to. Ale cirkus, ktorí okolo seba robia prechádzkami a fotením sa po hranici je skôr kontraproduktívny, lebo viažu kapacitu policajtov, ktorí sa im musia venovať a tak sa nevenujú v danom čase núdznym ale papalášom.
Všimla som si, že ste aj po návrate do Bratislavy robila ďalej dobrovoľníčku. Vedeli by ste priblížiť o čo sa jednalo?
Okrem pomoci na hraniciach vznikli viaceré dobrovoľnícke iniciatívy, ktoré dávajú dokopy materiálnu pomoc pre utečencov a ľudí, ktorí ostali na Ukrajine. Tam môže ísť pomáhať naozaj každý, kto chce a má dve – tri hodiny čas. Je to naozaj len o jeho/jej nastavení a časových možnostiach. Príkladom je iniciatíva Ktopomôžeukrajine, kde sa triedi materiálna pomoc v podstate každý deň. Veľa slovenských miest a obcí má takéto iniciatívy, čo je naozaj hodnotné.
Ak by sa aj ostatní ľudia rozhodli pomôcť, ale nemôžu ísť fyzicky pomáhať, tak aké sú možnosti?
Možnosti je naozaj veľa. Mnohí moji známi poskytli ukrajinským rodinám ubytovanie, pomáhajú so školou ich detí a socializáciou na Slovensku. Dá sa pomáhať triedením materiálnej pomoci v rámci občianskych platforiem, ďalej je možné pomáhať v hotspotoch na staniciach, je možné zapojiť sa do aktivít Univerzity Komenského na internátoch Družba. Kto chce pomáhať, určite si tu svoju aktivitu nájde, pomôže každá ochotná ruka a každá hodina pomoci. Dá sa ísť aj na hranice, so Skautmi, s Človekom v ohrození, s Maltézskymi rytiermi, s cirkvami. Koordinácia dobrovoľníkov je už oveľa lepšia ako na začiatku. Dá sa pomôcť aj tým, že si skontrolujete každý deň na instagrame alebo stránke www.mafu.sk, kto vo vašom okolí čo potrebuje a odnesiete to rodine v núdzi. Každá pomoc je dôležitá a má svoju hodnotu.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
Štát bol na začiatku nemohúci, kľúčovú úlohu zohrali dobrovoľníci, cirkvi a obce
