Začala som sa vybaľovať, keď som začula z chodby zvláštny rozhovor. Akási mamička prišla so svojou dcérkou tiež na operáciu. Sestrička sa jej pýtala na malej obvodnú lekárku.
"Neviem", znela odpoveď.
"Prekonala malá v minulosti angínu", pýta sa ďálej sestrička.
Mamička odpovedá: "Neviem. Možno. A to je čo?"
Iba som pokrútila hlavou a ukladala som svoje veci do skrinky pri posteli.
O chvíľu prišla mamička aj s malou a vyložila ju na posteľ hneď vedľa mojej. Začala tiež vyberať veci. Ja som zatiaľ vypĺňala dotazník ohľadne anestézy o tom, aké lieky užívam a tiež, aké choroby som prekonala. Onedlho sa mamička dostala k dotazníku a zrazu som dostala otázku:
"Rodné číslo je dátum narodenia?" Nechápavo som na ňu pozrela:
"Hm. Nie. To je to desaťmiestne číslo, ktoré má malá na kartičke poistenca."
"Aha!", bola jej reakcia. "No tú neviem násjť. Á. Čo. Tak to nechám tak."
Už som nepovedala nič, ale myslela som si svoje. Podotýkam, táto žena ani jej dieťa neboli ani náhodou tmavšej farbi pleti tak charakteristickej pre istú menšinu u nás na Slovensku. To ma na tom najviac miatlo.
Dievčatko si zrejme začalo uvedomovať, že niečo nie je v poriadku, keď ju mamina prezliekla do pyžamka, vybalila jej veci a začala sa s ňou lúčiť. Po izbe sa rozozvučal srdervúci plač, lebo mamina odišla. Keď počula plač, na chvíľu sa vrátila, snažila sa malú upokojiť, no potom zavrela za sebou dvere a viac sa nevrátila.
Malá ostala sedieť na posteli, plakala a stále opakovala:
"Kde je mama? Ja chcem maminku! Kam išla maminka?"
Ach jaj. Takto sa zo mňa, akože pacientky, stala vlastne opatrovateľka päťročnej Zdenky, ktorá býva, ako nám sama povedala, v bytovke tam dole ako starka. Nedalo mi nepostarať sa o ňu, lebo jej mamina ešte pred odchodom na mňa pozrela so slzou v oku: "Dáte mi na ňu trochu pozor?" Prikývla som.
"Neboj, Zdenka, mamina sa vráti. Musela ísť určite pracovať. Ale potom príde po teba", dohováram malej. Ona fňuká ďálej a hovorí: "A-le. Ma-min-ka. Ne-pra-cu-jeeé."
Tak toto ma zarazilo. Keď som ja mala pol roka a museli ma hospitalizovať, mamina so mnou nesmela ostať v nemocnici. Nie, nebola som na infekčnom. Také bolo jednoducho vtedy pravidlo.
Teraz mamičky kľudne môžu ležať so svojimi ratoliestkami na oddelení. Počas môjho pobytu v nemocnici prišli ešte dvaja chlapci vo veku asi štyroch rokov- obidvaja s maminami. Obidve si kôli tomu zobrali dovolenku. Viem, že niektoré ženy majú takú prácu, že dovolenka neprichádza len tak hocikedy do úvahy. Ale aj tak takmer všetky túto možnosť využívajú. Takmer všetky. A tu som mala prípad, že matka sedí doma na podpore a dieťa si nechá plakať a trápiť sa samé v nemocnici.
Nechápala som.
A doteraz nechápem...
