Pracovali ťažko. Obaja. On skupoval, choval a predával dobytok, staval ohrady, robil na poli a po večeroch miloval svoju mladú ženu. Ona varila, prala, starala sa o dom a svojmu mladému mužovi rodila deti.
Žili ďaleko od bežnej civilizácie, obklopení horami, lúkami a svojou láskou. Tridsať rokov. Celých tridsať rokov šťastného života. Samozrejme, občas si aj on rád zašiel do dediny do krčmy na pálenku. Prišiel domov, otvoril dvere na kuchyni a s úsmevom pozrel na svoju ženu, ktorá ho už netrpezlivo čakala. "Jáj, moja! Trochu som opitý." Zaliezol do postele, ráno vstal a pustil sa opäť do práce. Tridsať rokov. Ona mu zatiaľ porodila štyroch krásnych synov. Deti odrástli a pomáhali otcovi na statku.
Po tridsiatich rokoch sa raz večer otvorili dvere a do kuchyne sa vtackal on. Spitý na mol. Ona, keď ho uvidela, išla mu prihriať večeru. Miešala jedlo nad šporákom. Pritackal sa k nej a chytil ju za boky. Napoly žartom, napoly vážne mu ruky odstrčila. "Daj pokoj. Si opitý." Jemu to rozhodne nevadilo. Začala sa brániť, no on ju udrel a zmocnil sa jej. Po tridsiatich rokoch ju udrel.
Po dome chodila smutná, zadumaná žena akoby v mrákotách. Na poli robil muž, ktorý sa cítil previnilo, ale vlastná hrdosť mu nedovolila, aby prejavil čo i ten najmenší náznak ospravedlnenia. Prišiel sa domov najesť, zjedol a bez slova odišiel. Nerozprávali sa. Vôbec.
"Čakáme dieťa," povedala raz po večeri, keď ostali sami dvaja. Bez záujmu na ňu pozrel a povedal: "Tak si ho daj vziať. Štyria mi na statku úplne stačia, dobre pomáhajú. Aj tak sme už bez toho tento rok dosť zadĺžení."
Muž ju nenávidel, vlastné deti sa za ňu hanbili, ľudia sa jej smiali. Ona však tesne pred päťdesiatkou porodila zdravého chlapčeka. Malé dieťa privialo do domu lásku a nehu. Lásku takú, akú len môže prejavovať matka svojmu dieťaťu. Manželská láska však ostala zakopaná hlboko. V nenávratne.
Po šiestich rokoch takéhoto života, ak to vôbec život bol, si povedala, že dosť. Zobrala si pôžičku, kúpila jednoizbový byt v najbližšom mestečku a od muža sa odsťahovala. Zobrala so sebou aj malého.
Štyria synovia to so svojím otcom- ožranom tiež dlho nevydržali. Postupne poodchádzali, nájduc si robotu ďaleko v zahraničí.
Ostal sám. Len teraz si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Drel celé dni, aby statok udržal. Chcel ukázať, že jeho to veru nezlomilo. Schudol, pil a fajčil stále viac. No bol hrdý. Tá jeho hrdosť mu nedovolila pripustiť, že je slabý. Že je sám.
Potom, keď už bol zúfalý, chodil za ňou. Prosil ju. Odolala, lebo vedela, že on sa už nezmení. Našla si prácu, postupne splácala pôžičku za byt a syn začal chodiť do školy. On bol nútený rozpredať dobytok, aby zaplatil dlžoby.
Teraz statok chátra. Má hrdého pána, ale chátra. Pán sa poneviera okolo s fľašou v ruke a vie, že je už neskoro. Prišiel o všetko, čo dávalo jeho životu zmysel a tak ticho čaká na smrť.
