Už je to raz tak. Buď sa cítim preťažená, alebo osamotená. To druhé v prípade, že čo len jedno z detí na pár dní odíde. Nestáva sa to často. Vtedy akoby sa pol mojej osoby na chvíľu zaradovalo, že bude mať menej starostí, a druhú naplní nekonečný pocit straty z odlúčenia. Zaplavia ma výčitky za každé krivé slovo, ktoré som neprítomnému povedala, každý prejav netrpezlivosti a toho, že mám s ním starosti.
Niektorí ľudia si možno myslia, že keď má niekto viac detí, majú preňho menšiu cenu, alebo že menej trpí, keď napríklad o jedno príde, či keď sa mu niektoré „nevydarí“. Nie, vedela som to už zamlada, pozorujúc radosti a trápenia vlastnej mamy, aj keď o tom nehovorila. Bola som piata a mnohí jej povedali „bez toho ste už mohli byť“. Možno si to istý čas mysleli aj moji starší súrodenci, to zas viem z pozorovania žiarlivosti a urputných bojov o pozornosť u mojich detí. Ale som. A (bola) som dôležitá.
No ako každá láska, ani táto nie je len o zamilovanosti. O pekných nežných chvíľkach, keď sme radi, že sme spolu. Prichádza nápor, keď mám pocit, že som na roztrhanie a často neviem, čo skôr. Už samo uvažovanie o tom ma vyčerpá a vtedy sa ľahko rozkričím. Snažím sa brať športovo, keď zlyhám v trpezlivosti a obetavosti, veď celý život musíme bojovať so svojím egoizmom, aspoň niektorí. No niekedy si vravím: Už dosť tohto káravého hlasu, dosť pozorovania a hľadania chýb, nesplnených príkazov a pokynov. Usmej sa, uvoľni sa, poblázni sa s nimi, nesnaž sa stále byť „matka“, ktorá výchovne zareaguje na každú situáciu. Veď aj tebe samej by to šlo poriadne na nervy. Sú tu, dychtivé po tvojom pohladení alebo aspoň pohľade, ktorý obdivuje všetko, prijíma všetko, neodháňa, nekritizuje, nemá nároky, podmienky.
Z jednej strany znie hlas: Počkaj, za chvíľu ti vyrastú, odídu, nebudú ťa potrebovať. Alebo ten výhražný: Veľké deti – veľké starosti! No a z druhej dolieha: vychutnávaj si to, hlavne si to vychutnávaj.
A tak si vychutnávam. Aký bude ich život, neviem. Raz budú dospelí, možno šťastní, možno unudení, alebo aj nudní, ale teraz rozhodne nie sú. Rastú, objavujú svet a sú nekonečne zaujímaví. Pre nich to raz bude etapa života, ktorá je za nimi, detstvo. Budú naň spomínať, rozprávať o ňom, a ja môžem byť jeho súčasťou, svedkom.
