Život to zariadil nateraz tak, že čím viac rozmýšľam, tým menej píšem...Keď už nebude čas ani rozmýšľať, nech aspoň žiť je čas... Zoznam autorových rubrík: Zdravie, Deti, Súkromné, Nezaradené
Že ste o nej nepočuli? Ani ja nie. Ale potrebovala by som takú...lebo hoci sa hovorí, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, ja nechám papierovú vreckovku v práčke pravidelne. Dnes to teda bola dobrá várka. Samé čierne legíny, ponožky, tričká a bác, práve vtedy sa to stane. Ešte aj obľúbená blúzka, ktorá sa tam dostala v poslednej chvíli z milosti, to schytala...
Inak to neprežijem v zdraví. Hľadám súrne a naliehavo darcu. Nevyhnutné črty: Musí si byť istý svojimi názormi a menej váhavý, najlepšie úplne nezávislý od mienky iných. Nesmie sa báť otvorenej konfrontácie s iným názorom a vyhýbať sa polemike.
Dajte si pozor na ústa! Hlavne ak ste nedovŕšili 12 rokov veku a hmotnosť 35 kíl! Prečo? Vari dovtedy sa môže papuľovať? Nie, nie, myslím na úrazy. Pekne svojmu živému malému tvorovi vysvetlite, že v prípade chuti zraniť sa nech si pekne vyberie inú časť tela. Detská chirurgia predsa existuje a všetko zariadi. Zafáčuje, zasádruje, zoperuje. Ale zuby a čelusť či sánka, bacha na to. A nie cez víkend!
Nie som panelákový typ. Proste nie som. Zúrim skoro pri každom odchode z domu, keď sa s kočíkom a deťmi a odrážadlami a lopatkami na piesok musím nasačkovať do výťahu a zviezť sa z tej výšky. Rada by som len tak vybehla z dverí, maximálne tri schodíky a cítila pevnú pôdu pod nohami. A nielen to. Aby tá pôda bola ešte kúsok mojím teritóriom a príjemným, čistým, úhľadným.
Človek sa zvyčajne nedokáže na vec pozrieť na vec z viacerých strán súčasne. Vždy náš názor niečo ovplyvňuje. Napríklad vek. Prázdny žalúdok. Prázdna citová nádrž. Ručičky hodiniek. Životný stav. Počet detí. Čo sa podarilo susedovi...a mnoho iného. Napríklad taká láska.
Nech ľudia povedia, veď už nebola najmladšia, bola vážne chorá apod., ale keď umrie, tak na to nehľadíš, že je stará a chorá, lebo to bola mama!...stálo v jednom sústrastnom maili pred tromi rokmi. V ten deň som o nej napísala tieto slová:
Polhodinu PO: Lampy zhasli, na pôrodnej sále zavládla znova noc. Pár minút boja o svetlo sveta pre nášho malinkého, trochu kriku, zmätku a už ležím prikrytá a musím! odpočívať povinne dve hodiny, kým ma prevezú na oddelenie šestonedeliek.
Do prachu na svojom opotrebovanom rádiu, čo som ti kúpila pred 15 rokmi na Vianoce, už nikdy neodtlačíš svoj ukazovák. V kúte stojí palica, ktorou si sa podopieral pri chôdzi. Nemá pána, stojí tam nepotrebná. Keď pijeme v kuchyni kávu, za zavretými dverami už nemôžeme tušiť tvoju tichú prítomnosť, izba zostala prázdna. Na obraze z Fatimy, ktorý celé moje detstvo visel v našej kuchyni a presťahoval sa sem s tebou, visí obdratý ruženec. Ležíš v truhle odovzdane, tak ako si znášal chorobu a nevládnosť posledných rokov. Tvoje láskavé črty tváre sa už na mňa neusmejú -
