Maria Vadilova
Koho som si to pustila pod kožu?
„Čo mám robiť, keď som taká úžasná?“ to by mohol byť titul monológu, v ktorom si dotyčná „kozmetička“ na veľa vecí aj sama odpovedala.
Život to zariadil nateraz tak, že čím viac rozmýšľam, tým menej píšem...Keď už nebude čas ani rozmýšľať, nech aspoň žiť je čas... Zoznam autorových rubrík: Zdravie, Deti, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Maria Vadilova
Také obyčajné ráno
Utekať so zabudnutou telesnou do školy, hľadať na poslednú chvíľu pomôcky, vyskúšať básničku na Hviezdoslavov Kubín? Hovorí sa tomu ranný úväzok.
Maria Vadilova
Milosrdní a či pokryteckí?
Niekedy čakáme od druhých veľa. Niekedy aj to, čo nám nemôžu dať, lebo to nemajú. Alebo nechcú dať. Majú to rezervované len pre niekoho.
Maria Vadilova
Môj postreh k trestom, pochvale a efektívnemu rodičovstvu
Vypočula som si, že tresty:Naučia kalkulovaťUčia mocenskému ovládaniuPestujú strach z chyby až po pasivituZhoršujú vzťah k rodičoviOchabujú sebadôveruSú manifestáciou moci, uvoľnením frustrácie, hanbyVyjadrujú netrpezlivosť, naliehavosťPredstavujú podmienečnosť lásky
Maria Vadilova
Tableta proti opratým vreckovkám
Že ste o nej nepočuli? Ani ja nie. Ale potrebovala by som takú...lebo hoci sa hovorí, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, ja nechám papierovú vreckovku v práčke pravidelne. Dnes to teda bola dobrá várka. Samé čierne legíny, ponožky, tričká a bác, práve vtedy sa to stane. Ešte aj obľúbená blúzka, ktorá sa tam dostala v poslednej chvíli z milosti, to schytala...
Maria Vadilova
Kedy by som najradšej schovala hlavu pod lavicu...
Stojím na zastávke, kalamitný deň, zrazu počujem otázku: Mohol by mi niekto pomôcť a dať mi 50 centov? Všetci mlčíme a hľadíme kade tade. Žena priemerne dobre oblečená, čakajúca s lístkom v ruke, prelepeným okom, asi ide od lekára, nepovie nič. Uspokojí sa s nulovou odozvou a ďalej sa tvári, že ako my ostatní čaká na autobus. Žeby skrytá kamera? Len aby konečne prišiel a prerušil to trápne ticho. Premýšľam, že už za tú odvahu takto do pléna položiť podobnú otázku by si ich zaslúžila.
Maria Vadilova
Milosrdný sneh
Milujem sneh, prišla som na to včera. Aj keď s ním väčšinou bojujem so zbraňou – kočíkom v ruke, aj tak mi dnes dvíha náladu o 100 percent z bodu mrazu. Milujem bielu zimu, inú len prečkávam.
Maria Vadilova
Dve čiarky? Jedna?
Tri minúty, keď žena čaká výsledok na tehotenskom teste. Nekonečnosť. Nekonečne dlhé chvíle. Očakávanie, strach, obavy, nedočkavosť. Intenzita emócií určuje rýchlosť plynutia času.
Maria Vadilova
Potrebujem transplantovať mozog
Inak to neprežijem v zdraví. Hľadám súrne a naliehavo darcu. Nevyhnutné črty: Musí si byť istý svojimi názormi a menej váhavý, najlepšie úplne nezávislý od mienky iných. Nesmie sa báť otvorenej konfrontácie s iným názorom a vyhýbať sa polemike.
Maria Vadilova
Cena za nežnosť?
Som zamilovaná do svojich detí. Nevedela som o tom. Dokonca som si v ťažkých chvíľach myslela, že by mi veľmi nechýbali a že mám slabé materinské puto. No pri ich úsmeve sa vo mne láme všetka únava. A tá nie je len taká hocijaká.
Maria Vadilova
Ako drevo v lese či „ohýbaj ma, mamko“?
Práve som si vypočula prejav o potrebe konfliktu pre pokrok, pracovný úspech, vedu, zlepšenie vzťahov... A teda aj o nutnosti prekonať strach z neho a nevyhýbať sa mu. Posledných pár dní som si všímala túto neschopnosť vojsť do konfliktu u niektorých svojich priateľov, a to v špecifickej situácii - v rodičovstve. Ja sama sa konfliktom dosť vyhýbam a tie s deťmi, ktoré sú výchovne nutné, sú pre mňa naozaj nutné zlo, ale pozorujem, že aj ľudia, mne rôzne blízki, ktorí sú excelentní v polemikách na rôzne témy s dospelými, sa svojim deťom postaviť boja.
Maria Vadilova
Pre niekoho brnkačka, pre iného adrenalín
Byť rodičom je pre mňa pekne adrenalínový šport. Od prírody veru nie som športový typ, a tak život nemal inú šancu, ako mi dopriať adrenalín, než ma štedro obdariť deťmi. A od prvej chvíle sa skutočne rozplynuli moje ružové predstavy o dievčatku s vrkôčikmi, čo si cupká s mamou po promenáde.
Maria Vadilova
Žijem so psami, či sa mi to páči, alebo nie
Bola som svedkom dosť napätej situácie, aspoň pre mňa, a myslím, že aj pre hlavných aktérov. Na plote školského dvora (lebo brána je dlhšie zvesená, asi neplnila svoj účel) pribudol pred časom veľký nápis aj s patričnou značkou Zákaz vstupu so psom. Je asi až taký veľký, že ho niektorí nešťastnou náhodou prehliadnu a dovedú svojich štvornohých miláčikov do školy, keď si z nej idú vyzdvihnúť tých dvojnohých.
Maria Vadilova
Keď si niečo zlomiť, tak radšej ruku
Dajte si pozor na ústa! Hlavne ak ste nedovŕšili 12 rokov veku a hmotnosť 35 kíl! Prečo? Vari dovtedy sa môže papuľovať? Nie, nie, myslím na úrazy. Pekne svojmu živému malému tvorovi vysvetlite, že v prípade chuti zraniť sa nech si pekne vyberie inú časť tela. Detská chirurgia predsa existuje a všetko zariadi. Zafáčuje, zasádruje, zoperuje. Ale zuby a čelusť či sánka, bacha na to. A nie cez víkend!
Maria Vadilova
Výťah môj každodenný
Nie som panelákový typ. Proste nie som. Zúrim skoro pri každom odchode z domu, keď sa s kočíkom a deťmi a odrážadlami a lopatkami na piesok musím nasačkovať do výťahu a zviezť sa z tej výšky. Rada by som len tak vybehla z dverí, maximálne tri schodíky a cítila pevnú pôdu pod nohami. A nielen to. Aby tá pôda bola ešte kúsok mojím teritóriom a príjemným, čistým, úhľadným.
reklama
Maria Vadilova
Nepozeraj romantické filmy, drahá
Človek sa zvyčajne nedokáže na vec pozrieť na vec z viacerých strán súčasne. Vždy náš názor niečo ovplyvňuje. Napríklad vek. Prázdny žalúdok. Prázdna citová nádrž. Ručičky hodiniek. Životný stav. Počet detí. Čo sa podarilo susedovi...a mnoho iného. Napríklad taká láska.
Maria Vadilova
Mama je len jedna
Nech ľudia povedia, veď už nebola najmladšia, bola vážne chorá apod., ale keď umrie, tak na to nehľadíš, že je stará a chorá, lebo to bola mama!...stálo v jednom sústrastnom maili pred tromi rokmi. V ten deň som o nej napísala tieto slová:
Maria Vadilova
Z denníka šestonedieľky
Polhodinu PO: Lampy zhasli, na pôrodnej sále zavládla znova noc. Pár minút boja o svetlo sveta pre nášho malinkého, trochu kriku, zmätku a už ležím prikrytá a musím! odpočívať povinne dve hodiny, kým ma prevezú na oddelenie šestonedeliek.
Maria Vadilova
Po otcovom pohrebe
Do prachu na svojom opotrebovanom rádiu, čo som ti kúpila pred 15 rokmi na Vianoce, už nikdy neodtlačíš svoj ukazovák. V kúte stojí palica, ktorou si sa podopieral pri chôdzi. Nemá pána, stojí tam nepotrebná. Keď pijeme v kuchyni kávu, za zavretými dverami už nemôžeme tušiť tvoju tichú prítomnosť, izba zostala prázdna. Na obraze z Fatimy, ktorý celé moje detstvo visel v našej kuchyni a presťahoval sa sem s tebou, visí obdratý ruženec. Ležíš v truhle odovzdane, tak ako si znášal chorobu a nevládnosť posledných rokov. Tvoje láskavé črty tváre sa už na mňa neusmejú -
Maria Vadilova
Úvaha na Deň detí
Tak som sa jedného dňa zamyslela, ako ma asi vidia deti. Čo sa deje v ich hlavách, keď im okolo nich lietajú moje pokyny, reakcie, a hlavne, keď na ne nemám čas. Paradoxne pre niečo, čo robím...pre ne. Za koho ma pokladajú, čo by asi napísali v slohovej práci, akú som aj ja kedysi písala o svojom otcovi. O tom som pôvodne chcela písať. No vyšlo to trochu inak. Ako sa asi vidím ja...
