Moja dcéra taká predvídavá nebola. Šinula si to dolu kopcom v lese a capla ako žaba na lesnú cestu plnú kamenia. Zlomená sánka v kĺboch a na jednom mieste otvorená posunutá zlomenina. Vyrazený zub a či len jeden, to sme v prvej chvíli ani nechceli tušiť. Kto ju ošetrí, bola otázka číslo jedna. Kedysi vraj zákroky v dutine ústnej spadali pod detské ORL, ale to skončilo. Na zubnej chirurgii deti nerobia, na detskej klasickej nie sú na to dosť kvalifikovaní. A čo ešte, keď prišlo na pretras miesto operácie. Jedna sestra na zubnom oddelení povedala, že si ju hádžu ako pingpongovú loptičku. Najskôr sa dohodla operácia u nich, zrealizoval sa transport z detskej nemocnice, aby sa následne anesteziológovia postavili proti, celkom pochopiteľne, že oni dieťa neuspia. Musí tak urobiť anesteziológ detský na detskom oddelení. Zákrok sa posunul o ďalší deň. Najskôr kvôli víkendu, potom kvôli zbytočnému prevážaniu chorého dieťaťa hore dolu po meste. No na vine vraj nie sú ľudia, ale zákon.
Dočkali sme sa na tretí deň. Operatér prišiel do detskej nemocnice, kde ju odborne uspali, vykonal fundovaný operačný zákrok, pobral sa naspäť na miesto výkonu svojho zamestnania a nechal pokyny, ako ju pooperačne ošetrovať. Ale, môže obuvník vysvetliť krajčírovi, ako má opraviť topánku? Pokyny zle pochopené, ústa nefixované správne (ako vysvitlo na kontrole), dieťa na oddelenie patrilo iba vekom a skutočnosťou, že je po chirurgickom zákroku. Na kontrolu zas bolo treba ísť za operatérom, zas vyčkávať dvakrát na sanitku (lebo ešte bola hospitalizovaná). Kontrola dohodnutá tak, že nebolo jasné, kto má hlavné slovo pri prepustení. Bol nutný komunikačný most cez nás rodičov. Pritom by stačilo pár telefonátov medzi kolegami, umožniť (Dohodnúť? Ziniciovať? A z ktorej strany?) osobný dohľad ošetrujúceho lekára aspoň na druhý deň po operácii. Ale každý sa musí držať svojho pracoviska.
Mám rešpekt pred veľkým inštitúciami a viem, že „reči sa hovoria, chlieb sa je“, len rozmýšľam, ako by mohli veci fungovať, aby fungovali. To podstatné, operácia, bola zrealizovaná dobre a na úrovni, rozdiel v snímku pred a po je očividný a čiastočne zrozumiteľný aj laikovi. A zotavenie už bude na domácej pôde, plus rehabilitácia. Takže sme vlastne vďační všetkým, ktorí následky nerozvážneho skutku našej ratolesti zmiernili.
(Tu sa žiada doplniť vsuvku, nakoľko sme absolvovali niekoľko kontrol. Nie celkom šťastne sa čaká pred viacerými ambulanciami maxilofaciálnej chirurgie, kde prebiehajú aj kontroly, aj výkony menších chirurgických zákrokov, aj iné, navyše lekármi z oddelenia, ktorí odbiehajú aj na sál, takže nikdy neviete, kedy a či a koho sa dočkáte. (Pre porovnanie systém univerzálnej priehradky na pošte. Ja mám radšej tie špecifikované.)
Ako sa zvykne hovoriť, všetko je to o ľuďoch. Ale možno aj nie. Vraj nejestvuje legislatíva, ktorá by túto detskú stomatochirurgiu dostatočne definovala, a tie dve nemenované nemocnice vraj tápu, keď sa vzájomne potrebujú. A teda keď ich výkon potrebujeme my, pacienti, rodičia pacientov. Ale ako je to možné? Takých operácií je predsa určite veľa! Na celom Slovensku nejestvuje detské stomatochirurgické oddelenie. To ale ani jedna z množstva zdravotníckych reforiem nerieši. Možno sa však situácia zmenila, lebo my už budeme pomaly oslavovať výročie.
