Zomrela žena, ktorá raz bola malým dievčatkom. Potom mladou nevestou, mamou obracajúcou sa okolo štyroch detí...a potom aj piateho, mňa.
Zomrela žena, ktorá ma naučila rozprávať, chodiť, ktorá mi spievala a vťahovala ma do domácich prác, vyprevádzala ma do školy a chodila na rodičká počúvať, že sa mi v škole darí.
Zomrela žena, ktorá sa o mňa bála a bola rada, keď som sa nepúšťala moc do sveta, ale nakoniec ma vypustila z hniezda až do veľkomesta a prežila aj, že som v ňom zostala žiť.
Zomrela. Nechala za sebou svoj život plný utrpenia, žitý v storočí veľkých zmien, vojen, režimov. Prežila mnoho príkorí, krívd, ponížení, to vedelo len jej citlivé srdce a trochu jej najbližší. Napriek všetkému veľmi dôverovala ľuďom a s úsmevom vychádzala s každým. S nikým sa nehnevala, nikoho neprehliadala a k svojim deťom bola tolerantná, niekedy až moc. Bola moja kamarátka.
Pracovala nenápadne, nekonečne, takmer bez oddychu, v jej povedomí bolo zakázané len tak sedieť v pracovný deň. Robila prácu, ktorej výsledok sa stráca z očí skôr, než si ju niekto všimne, ale robila ju z lásky a nachádzala v jednoduchosti dňa krásu. Nezískala tituly, slávu, ba ani len plný starobný dôchodok. Lebo bola väčšinu života „iba“ matkou a žila pre druhých. Nesťažovala sa takmer vôbec. Ak, tak na nelásku, ktorej sa jej tiež ušlo. Trpela a bála sa ako každá matka a ešte trochu viac.
Na konci života prišla kvôli chorobe aj o svoje malé radosti. Musela byť nečinná, lebo stratila schopnosť sústrediť sa a rozumom kontrolovať dianie. Ale aj sedieť musela nečinne, nemohla pliesť, vyšívať ani čítať, čo robila tak rada, za mlada vraj aj po nociach, hoci vyčerpaná z detí. A potom už ani rozprávať. Nemohla sa tešiť z prítomnosti blízkych, lebo si ju väčšinou neuvedomovala. Taká krutá je Alzheimerova choroba.
Tak sme ju strácali postupne, a teraz už celkom odišla.
Chýbaš mi, mama.
