Hoci je to všetko pravda, nevyvracia to však zároveň potrebu naučiť dieťa aj rešpektovať autoritu bez diskusie. A už vôbec to automaticky neznamená, že ho neučím premýšľať, vyjadriť názor, oponovať, konať vedome, nie pod nátlakom.
Čistá poslušnosť je negatívna, boli sme k nej sami mnohí vedení a výsledkom som aj ja, pasívny človek, neschopný postaviť sa dostatočne za svoje, zo strachu z neprijatia od iných. Príliš sa zaujímam o názor okolia. Robí mi to prekážky aj vo výchove, hlavne vo výchove, lebo dávať hranice znamená aj vystaviť sa tomu, že sa znepáčim dieťaťu. A na tom mi záležať proste nesmie.
Na druhej strane dieťa, ktoré je sebavedomé a zaťaté a nezaujíma ho, čo si myslím o jeho správaní, bezhalvo ide za svojím a neprispôsobí sa ani za nič, ma preto vytáča do bezvedomia. Viem, že mu môžem uškodiť, ale spomínané dedičstvo autoritatívnosti sa ťažko prekonáva a začať dieťa rešpektovať namiesto pokusov o ovládanie situácie ma stojí veľa námahy.. Zároveň pátram, ako popri tom rešpektovaní dieťa ešte aj viesť a formovať...čiže bez nátlaku mu vštepiť určité hodnoty...
Nás to učili len povelom. No ani efektívne rodičovstvo mi podľa mňa nedáva zvládnuteľnú alternatívu. Znamená ustavičné vysvetľovanie a z môjho pohľadu až „prosenie“ sa dieťaťu, ktoré by mohlo jednoducho poslúchnuť, lebo. Pri viacerých deťoch a časovom strese sa takto existovať nedá. Keď sme na takých rodičov narazili, len nám skomplikovali život, lebo sme boli nútení zapojiť sa (na spoločnom výlete napríklad) do ich urputnej snahy vyhovieť svojmu dieťaťu, resp. debatovať, až kým neprijalo určitú vec „bez narušenia dôvery v rodiča“... My s našimi deťmi sme sa už prispôsobiť mohli, ba museli. Minimálne sme ich museli čakať. Veľakrát ich výstrelky a vrtochy (detí nikdy nenútených poslúchnuť) znamenali obmedzenie ešte menších detí, oddialenie uspokojenia ich základných potrieb atď. Ťažko sa hľadá kompromis.
O telesných trestoch mám toho naštudovaného kvôli diplomovke veľa, a preto nesúhlasím ani s tým, že nemôžu byť použité ako prejav fyzickej nadvlády vo veku povedzme predškolskom. Do troch rokov dieťaťu máločo vysvetlíte, napríklad v oblasti bezpečnosti na ceste či pohybovaní sa po rôznych kusoch nábytku v byte:-), a niekedy musíte dieťa rázne obmedziť. Zdeněk Matějček o tom píše, že také malé deti rozumejú fyzickej nepohode lepšie než slovám....Samozrejme miera, častosť, a použitie fyzických trestov ako jediného prostriedku alebo jedného zo škály výchovných prostriedkov - sú tiež dôležité pri posudzovaní ich vhodnosti.
Rovnako sa neviem stotožniť s vylúčením pochvaly. Manipulatívny charakter samozrejme neschvaľujem, ani pochvalu za situácie, keď nám „idú poruke“, ale keď sa niečo podarí, a dieťa je úspešné, prečo ho nepochváliť? Je to spätná väzba a nie je dôležité podľa mňa len jeho prežívanie (máš z toho radosť, však?), ale i naše vnímanie. Nálepkovanie a zaraďovanie do kategórií už je iná vec. Nie je správne učiť dieťa mať jedinú motiváciu – aby bol rodič spokojný (tiež mám na sebe odskúšané), avšak úplne odosobňovanie dobrého výkonu a chválenie len snahy či výsledku, a za žiadnu cenu nie samotného dieťaťa sa mi zdá pritiahnuté za uši. Áno, aj zlé skutky treba odčleňovať od dieťaťa, no v prípade pozitívnych by som tú súvislosť s tým, ČO urobilo a že to urobilo ONO, naopak zdôraznila. A pochválila. Lebo náš mozog a naše svedomie je našou súčasťou a my sa rozhodujeme, aký hlas vo svojom vnútri poslúchneme, či ten povzbudzujúci k dobru alebo ten druhý. Motivácia a príčiny sa môžu od skutku k skutku líšiť, ale aktér zostáva. Rovnako naše schopnosti a jedinečné príspevky pre tento svet vyvierajú z nás a prečo len povzbudzovať k ďalšiemu výkonu, resp. motivovať uspokojením seba, dobrým pocitom zo seba, nechápem.
Možno raz pochopím.
