Kdesi som čítala, že človek by mal reagovať spontánne, inštinktívne. Lebo keď začne priveľa rozmýšľať, vždy sa nájde dôvod neurobiť dobro.
Chvíľu predtým som sa hrabala v snehu, lebo mi doň z automatu vypadla dvadsaťcentovka. Dala som si tú námahu, lebo 20 centov nepovažujem za dvadsať halierov. A tak sa cítim oprávnene skúpa, veď 50 centov je dosť peňazí...ale zas, ani lístok na MHD za ne nekúpiš... Mám doma štyri deti, idem od zubára, kde som tiež nezaplatila málo, kto mne len tak dá centy či eurá? Utvrdzujem sa v oprávnenosti svojej lakomosti.
Ale čo ak tie centy potrebuje? Sú všelijaké situácie. Včera som bola s 30 v obchode márne hľadať nejaký malý nápoj a rovnako márne som lovila po ostatných vreckách, keďže peňaženka zostala nechtiac doma a smädné dieťa tlačilo a naliehalo, že už od smädu umiera. Tiež by mi bolo bodlo nájsť len tak 50 centov na chodníku...
Žena začala konverzovať o počasí s ľuďmi tlačiacimi sa pod strieškou zastávky, lebo nepríjemne fúkalo a cesty boli stále nezjazdné... Žiaden problém. Nedáte, nedáte.
Môj vnútorný monológ (či dialóg) však pokračoval. ...A splácame hypotéku, som roky na materskej, nie, nemohla som jej dať ani fuka. Okrádala by som vlastné deti. No koľkokrát hodím v obchode do košíka kopec sladkostí... ona možno potrebuje na chlieb... alebo na pivo? Dokelu, prečo tu stále musím stáť a bojovať s pochybnosťami? Ľudí treba naučiť postarať sa o seba, nie im len tak hádzať do klobúka. Naučiť ich loviť ryby. Založiť oheň.
Jediné, čo mi nesedelo, že tá žena citovo nevydierala, nevymýšľala príbehy o prepustení z nemocnice a stratenej peňaženke, len stručne požiadala o pomoc. V tom bol pes zakopaný. Museli sme sa všetci cítiť ako tí, čo odmietli pomôcť. A nepríjemnejšie sa cítim, asi len keď slovenskí diváci namiesto aplauzu na koncerte či v divadle hromadne odchádzajú do šatne, aby tam boli prví...
