Začnem teda smutnejšou udalosťou, ale pre niektorých až škodoradostnou. Keď sa písal deň 28. máj 2008 a my sme vystresovaní pobehovali po chodbách školy, ešte nikto netušil čo sa stane. Každý pevne dúfam, že práve jeho si naša triedna nevyberie za obeť a nenechá ho prepadnúť, ako nás strašila celé 4 roky (Ja vám hovorím, učte sa, lebo nezmaturujete). Niektorí si povedať dali a iní zasa nie lebo vedeli, že majú dostatok šťastia.
Keď som na tvárach mojich spolužiakoch videla, že oni si asi povedať nedali (tak ako ja), bolo mi jasné že niekto poletí aj od nás. Bola to už len otázka času, kto si vytiahne jednu z najťažších otázok (teda pokiaľ sa neučil, inak by to mal zvládnuť nie ?). Nečakali sme dlho. Do triedy označenej nápisom „Nerušiť, prebieha maturitná skúška“ vstúpil žiak nazvime ho Martin. Martin sa kľudným krokom vydal smerom pred porotu, ktorú tvorili samé ženské mozgy z odboru geodézie. Jeden z nich ukázal na žetóny rozmiestnené len tak na stole v žiadnom zložitom obrazci (a možno to aj bol, len sme mu my, obyčajní smrteľníci, nepochopili). Vytiahol si žetón hneď z kraja a uvidel číslo 4. Vtedy by mu ani na um neprišlo, že je to jedna z tých zákerných otázok, kde proste musíte vedieť všetko, inak to nejde. Sadol si teda za pracovný stôl, nalistoval v katalógu otázok tú svoju a už len s hrôzou nahlas prečítal „História a vývin katastru“. Martin už o 15 minút stál vonku a zúfalo sa snažil nemyslieť na najhoršie. O hodinu na to už ale vychádzal s budovy školy a vravel si, že už nikdy nebude nič ako pred tým. Z maturity z geodézie dostal Martin za 5. Ubehli prázdniny a Martin spolu s ďalšími, čo nemali viac šťastia ako rozumu, stál pred dvoma týždňami zasa pred tými istými dverami a opakoval posledné (ne)naučené veci. Keď prišiel na rad, znova otvoril tie isté dvere ako minule, postavil sa pred tú istú porotu a s obavou čo bude vytiahol jeden žetón. Na žetóne sa naňho usmieval, teda pardon vyškierala sa mu jeho osudová 4-ka („História a vývin katastru“). Martin nezmaturoval ani druhý krát.
V každej spoločnosti sa nájde jedinec, ktorého ostatní „nemusia“, ale táto zhoda náhod je už aj na mňa veľa. No uvidím, čo si vytiahne vo februári.
No a teraz tá „lepšia“ správa z našich „úžasných“ matúr. Občas sa stane, že sa niekto pomýli, veď je to ľudské a pochopím to, ale ak si človek proste stojí za svojím mylným názorom, to by som vraždila. Ako na tohto ročných maturách. Dievča, ktoré sa učiť ani nemusí, lebo jej to stačí iba prečítať, dievča ktoré každému pomôže bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu či vierovyznanie. A presne takéto zažilo podraz od tých, ktorí ju mali za tu prácu, čo celé 4 roky na škole odvádzala podržať. Aj tento krát dajme tomuto dievčaťu meno, nech sa necíti ukrivdené. Volajme ju Andrea. Plná elánu chodila na jednu maturitnú skúšku za druhou. V pondelok geodézia. Jedna. V utorok angličtina. Jedna. V voľno. V piatok matematika a slovenčina a prekvapivo tiež jedna. Radosť nemala konca kraja. Teda mala. Nastal posledný deň v škole a čakalo sa už len na vysvedčenia. Konečne nastala tá chvíľa, Andrea vstala prešla okolo troch sediacich dievčat v jej lavici a zrýchleným nedočkavým krokom sa medzi lavicami dostala až ku katedre. Hodila na papier dva podpisy a hrdo kráčala smerom na svoje miesto. Oči jej žiarili, no zrazu žiara bola preč. Keď sa ku nej naklonila jej kamoška a spolu sediaca v jednom (volajme ju Miša) pochopila prečo. Na vysvedčení totiž neboli od vrchu až dole jedničky, ale pri anglickom jazyku sa vyškierala dvoječka. Miša jej hneď vravela, nech si to ide dať vysvetliť na vedenie a proste „tam hore“, ale ona že nie, že ona je spokojná s tým čo má, že celé roky mala čisté, že teraz aspoň nevyzerá jak bifľa. Nechápal tomu nikto, čo by len niekto dal za čisté jednotky na maturitnom, ale ona nie. Ubehli dlhé prázdniny a v jeden deň zavítala Miša do školy aj s ďalšími 2 spolužiakmi. Popri veciach, čo mali vybaviť zašli aj za najúžasnejšou nemčinárkou a učiteľkou v jednej osobe. Medzi debatami sa Miša len tak zmienila o tom, že či sa môže stať, že na mature povedia jednu známku a na vysvedčení bude druhá. Povedala, že sa také stať nemôže resp. nemalo by.
Pred týždňom či dvoma, prišiel Miši e-mail, že predsedníčka poroty uznala, že má mať jedničku, nech si príde Andrea pre vysvedčenie. Ako sa dalo očakávať, Andrea bola z toho aj tak nadšená aj keď pred 4 mesiacmi vravela čosi iné. Nakoniec všetko dopadlo tak ako malo. Každý mal čo si zaslúžil a na čom makal celé 4roky, nie len posledný akademický týždeň.
Teraz by som ešte takto verejne chcela poďakovať pani profesorke Renáte Jenčíkovej za Andreu, Mišu a za všetkých Andreiných spolužiakov ktorí stáli o to, aby mala Andrea na vysvedčení čisté jednotky.
Vravím, naša škola bola jeden veľký cirkus, ale žili sme tam ako jedna rodina. I keď bol občas niekto klaun a občas to niekto schytal...
