Stanica, meškajúce vlaky, mrzutí cestujúci, dážď a tak som sa rozhodla využiť čas a ísť si kúpiť lístky na ďalší týždeň na MHD.
Predo mnou stála pani v strednom veku, očividne nebola z BA a tak jej pani za okienkom zdĺhavo vysvetľovala čo a ako. Však OK, času dosť, pochopenie mi tiež nechýba, tak čo. Asi po piatich minútach som sa už predsa len trochu nudila a začala som počúvať. Pani sa potrebovala dostať do hotela, ale nevedela adresu a tak jej predávajúca nevedela ponúknuť ten správny lístok. Keď sa to už podarilo a ako tak sa dohodli na zastávke, kde má vystúpiť, vysvitlo, že pani cestuje aj s manželom, dcérou a dvomi súrodencami. A tak jej boli ponúknuté dva celé lístky, pre dcéru /dospelú/ jeden celý a pre súrodencov nad 63 dva zľavnené. Keď už boli lístky nachystané, vysvitlo, že ona a manžel sú invalidní dôchodcovia a navyše potrebujú lístky aj na cestu späť. Pani sa nám s úsmevom zdôverila, že idú na oslavu sedemdesiatky, že sú z východu, rozrozprávala sa, očividne sa tešiac na veselé stretnutie. Prešlo ďalších krásnych desať minút a na záver sa predávajúca trpezlivo opýtala, či už nič iné nepotrebuje a či už je to všetko.
Pani sa zamyslela a vraví: - No, ostatní prídu tým neskorším vlakom.
Keď som odchádzala, ešte jej predávajúca triedila správne zakúpené lístky a ja som si v duchu povedala, že dobre že tie vlaky toľko meškajú a že určite nemá nudnú robotu.
