Začnem jedným starším, ale výstižným vtipom: Keď zavriete do kufra auta manželku a psa, za tri hodiny sa vrátite a otvoríte kufor, kto sa viac poteší?
Čo je to vlastne láska? Oddanosť a vďačnosť sa definujú ľahko, ale láska? Keď milujem, neviem prečo. Veď manžel ,,stále,, hnevá, deti si robia čo chcú, aj ten pes všade iba robí neplechu. Tak prečo ich mám rada? Prečo má rád ,,nezmar belgický,, nás. Veď ho skoro stále za niečo hrešíme, niečo mu vyčítame a on vždy príde, pozrie tými psími hnedými očami a je náš. Bezpodmienečne, oddane, bez výhovoriek, bez pocitu, že by chcel niečo zmeniť, o nás ani nehovoriac. Ešte som ho nepočula povedať: Haf, nepáči sa mi, ako sa ku mne chováte alebo nudím sa, chcem novú rodinu, najlepšie s vilkou pri mori. On si nás nevybral, ale keď sme boli prvý krát preňho, pozrel sa mi do očí, oňuchal a obaja sme vedeli – nech to stojí, čo to stojí, chceme byť spolu. Aj za cenu, že mi hneď v aute vyliezol na hlavu, aj za cenu, že sme každý iný. On, v tej dobe, mladý, energický, tešiaci sa na to, ako bude spoznávať život a ja a manžel usadlejší päťdesiatnici síce túžiaci po životnej energii, ale s obmedzeniami. Tak sme vytvorili Trio, sro a Beri bol ten, čo sa nechal rád vychovávať, hrať sa, učiť sa nové veci a na oplátku nám poskytoval radosť a energiu. Naučil sa s nami komunikovať aj bez slov a pomáha nám udržiavať si kondičku.
Dúfam, že nám to spolu ešte nejaký rok vydrží.
