Účel blogov by najlepšie vystihoval podnadpis: Nie sme v tom sami, usmievajme sa.)
Spomienky na socializmus a banány
Išli sme nakúpiť do Tesca nejaké potraviny, mama toho veľa nezje. Bolo pred sviatkami, všade akcie na všetko, no nekúp to.
Ako sme sa pristavili pri ovocí, oslovila ju iná spoludôchodkyňa: „ Majú lacné banány.“
„Mama banány nemá veľmi rada,“ vravím s úsmevom.
Mama sa postavila k debničke a začala ich ohmatávať. Obe sa tak po svojom kochali cenou a pocitom budúcej dobrej kúpi. Dotyčná pani začala oduševnene a zoširoka rozprávať recepty, čo si z nich môže upiecť. Mama už nevarí ani nepečie a hlavne nemá rada banány, tak som sa snažila rozhovor ukončiť čím skôr, no pani sa nedala: „ Veď jej ich odtrhnite! Vidíte, ako si na ne chutí. Veď aj vy budete raz taká stará ako ona!
A mama? Miesto toho, aby odvetila: „Ale ja banány naozaj nemusím“, tíško špitla s trpiteľským výrazom na tvári: „ Však ich zjem.“
A tak som dva ulomila a potlačila v sebe pocit, že nedoprajem úbohej dôchodkyni najdôležitejšiu vec na svete – lacné banány.
P. s. Ozaj, boli dobré, pri ďalšej návšteve mi ich s nadšením ponúkla. )
Zázračné načúvadlo alebo NECHCEM!
Keďže mama je dlhšiu dobu mierne nahluchlá, boli sme vybaviť načúvací prístroj do ucha. Celé zle. Najprv tlačil, potom pískal, neskôr sa jej zaparilo ucho a inokedy suseda povedala, že je to nanič. A čo povie suseda, je určite dobre.
Raz, po pár rokoch prehovárania na nosenie strojčeka zistila, že ostatní počujú lepšie a keď nekričíme, nerozumie. Znovu som sa pokúsila ju presvedčiť, ešte sa trochu bránila, trochu bojovala, no už nie ako levica, ale len tak – však ma prehovárajte, robí mi to dobre... Bingo! Asi na piaty pokus v ten deň to vyšlo. Nasadili sme strojček a ona, ani neviem prečo, ako zázrakom celkom dobre počula. Keď som prišla na návštevu ďalší krát, celý proces piatich pokusov a vysvetľovania sme si zopakovali a potom ešte raz a ešte...až mi raz rupli nervy, prišla som k nej a bez slova nasadila načúvadlo do ucha a bolo dobre. Takto nám to odvtedy funguje stále. Po príchode k nej mlčky nasadím, ona sa ma opýta, čo jej to zase dávam, aké lieky, ja sa opýtam, či to má nasadené dobre a či počuje, ona sa usmeje a veselo mi začne švitoriť. Pred odchodom dávam vyčistený strojček späť do škatuľky a zatiaľ to funguje. )
Všetko má svoje pevné pravidlá
Sedeli sme u doktora a čakali, kedy prídeme na rad. Čas sa vliekol pomaly ako slimák, doktor bol špecialista a tak každý pacient bol vnútri dosť dlho. Počítali sme s tým, všetko bolo v poriadku, ale aj tak sme sa už nudili ako väčšina ľudí naokolo. Keď sme už prichádzali na radu, postavila som sa ku dverám. Konečne sa otvorili a vyšla sestrička. Nechala otvorené, krátko nás pozvala dnu a odišla k pacientovi na chodbe niečo vysvetliť. Vyzvala som mamu aby sa pripravila, veď potrebuje na všetko svoj čas. No mama nič, ani sa nepohla. Myslela som, že nepočuje a tak som výzvu zopakovala, ale ani na tretí krát nereagovala. „Poďte,“ prišla sestrička k nej a ona vyskočila tak rýchlo, ako dávno nie a s úsmevom sa opýtala: „Už môžeme?“ Sestrička bola ostrieľaná, zvyknutá skoro na všetko a bez mihnutia oka ju profesionálne pozvala dnu.
Asi o hodinu neskôr doma mi mama hovorí: „Nabudúce už nebuď taká premúdrelá, doktori to nemajú radi. )
Ťažké rozhovory v ťažké dni
„Ahoj mami, doniesla som ti tie lieky, čo ti včera objednala Janka, keď tu bola.“
„Aké?“
„V..., čo ti už chýbal.“
„A to sú aké lieky?“
„V...“
Telefonuje: „Jani, Zuzka doniesla nejaké lieky, aké sú to?“
„Ale nepovedali ste mi, od akého doktora?“
„V...od doktora B...“
„To sú nové lieky alebo aké?“
„Mami, porozmýšľaj, hovorila som ti to pred chvíľou.“
„Ako sa to so mnou rozprávaš? Nebuď drzá!“
„Len chcem, aby si sa sústredila, vtedy si vždy spomenieš. Už som ti to povedala štyri krát.“
„Tak mi to povedz päť krát! Veď chcem len jedno slovo.“
„Mami, piaty krát ti to povedala do telefónu Janka. Ty keď chceš, vieš si spomenúť.“
„Veď viem, V...od doktora B...“ hovorí už pokojne. „Ja nie som taká rýchla ako vy.“
Asi o dve hodiny neskôr:
„Tak už pomaly pôjdem.“
„A toto tu mám čo? Aké lieky zasa?!“
„Predsa V...!“
„Ale veď viem, nemusíš kričať. Idem zavolať Janke, že ich už mám.“
„Ozaj, kedy zase prídeš?“)
Mami, mám ťa rada, aj keď niekedy kričím.
