Úvod: Všetko, čo sa hovorí o Francúzoch je pravda - šarmantní, ukričaní, nie veľmi na poriadok, víno pijú už na obed /ktorý trvá v nedeľu aj dve hodiny a permanentne sa je!/, nonšalantní, trošku snobi. Stretla som ich babku. Ona venčila psa, ja Louise. Ja slabo hovoriaca francúzsky, ona nahluchlá /ako som sa dozvedela neskôr/, tak sme sa porozprávali. Čo k tomu dodať?
Začiatky: Robila som baby - sitting. V praxi to vyzeralo tak, že o šiestej večer mi pani B. začala vysvetľovať čo a ako a pol deviatej pán B. povedal, že ak do dvoch minút neodídu, on nikam nejde. Tak teda odišli. Aha a ešte povedal, že ja si už nejako poradím. Hm, poradila. Chvíľku sme pozerali telku. Fajn. Osprchovala som Louise. Tiež fajn. Umyli sme si zuby. OK. Táto fáza bola celá fajn, lebo to všetko sme už spolu robili. Druhá fáza: - príchod do postele - rozprávka - pusa na dobrú noc. Louise: - Kde je moja mami? Ja: - U Robiho. L: - Kde je môj ocko? Ja: - U Robiho. L: - Čo tam robia? Ja: - Večerajú. L:- Aha a prídu za päť minút? Ja:- Prídu za hodinu, keď už budeš spať. L: - Nebudem. Ja chcem pusu od maminy. Kde je mami? Ja: - U Robiho. Za hodinu ma to prestalo baviť, tak sme sa presunuli do kuchyne, kŕmili maslovým chlebíkom a pozorovali ako Max chytá myši. Po treťom chlebíku už nebola hladná, čo znamenalo vymyslieť novú zábavu. Tretia fáza: L: - Kde je Oliver? Ja: - V reštaurácii. L: - Kde je Pierrot? Ja: - Tiež v reštaurácii. L: - Čo tam robia? ... Hodina otázok a odpovedí. Chalani /ako som sa neskôr dozvedela/ sedeli v reštaurácii s mobilom na stole a čakali, kedy začnem volať o pomoc. Lebo pani B. zmobilizovala všetkých v okruhu asi 20 km, keby som niečo potrebovala. V tejto fáze sme už boli v obývačke, Louise ležala na gauči, ja na zemi na maxi vankúšoch. O jedenástej som jej prestala odpovedať /lebo to bola fakt už nuda/. Ešte chvíľu bojovala a zaspala. A ja tiež. Keď som otvorila oči, vo dverách stál pán B., vyškieral sa od ucha k uchu a chcel vedieť, kto zaspal skôr. Hrdinsky som mu oznámila, že ja som vydržala viac a on na to, že som super, že to sa podarí málokomu. Toľko o večeri u Robiho.
Nákupy: Chcela som si kúpiť tuhu do pera, ale okrem hypermarketu som nenašla žiadne malé papiernictvo ani iný vhodný obchod. Tak som si kúpila aj červenú. V hypermarkete. Nech v tom nákupnom koši nie je sama. A ešte som našla zubnú kefku mojich snov - úplne mäkkú. Netreba ju dopredu rozhrýzť a navyše je vytvarovaná. Pred odchodom si kúpim do zásoby./ako rýchlo zabúdame, ako to bolo na Slovensku pred desiatimi a viac rokmi/
Kôň: -Ten kôň nám ničí životy! - povedala pani B. do telefónu, keď som ráno prišla do kuchyne a zložila. Vraj sa máme s Louise niekde tichučko hrať, lebo Crocus /ich najlepší kôň/ včera jedol príliš rýchlo, bolelo ho brucho a bolo sa s ním treba celú noc prechádzať. Chalani nehovorili od únavy nič a pán B., ktorý jazdil o tretej ráno na koni nevyzeral o nič lepšie. Rýchlo sme sa odpratali z dosahu do lesa a z diaľky pozorovali, ako si jedna milá teta vybrala ten správny moment, aby sa prišla osobne opýtať, či môže priviezť svojho koňa /pritom jej do telefónu 20x povedali že nie/. Navyše pri tej príležitosti sa jej podarilo zaparkovať do priekopy. - Jamais plus - Nikdy viac.
Narodeniny: Bábätko má už pol roka, rastú mu zuby, tak vrieska. Ale inak je zlaté. Louise je už veľké dievča – v piatok bude mať 5 rokov. Dnes je nedeľa, včera sme oslavovali narodky. Bolo tu cca 10 detí. Ešteže boli vonku – vypustili sme ich do lesa a len občas prerátali, takže to bolo v pohode. Navyše som mala povolenú 10% stratu. Bolo fajn. Všetci sa bavili, keď ma večer videli v stave ,,Ja už spím, už sa nič nepýtaj, Louise.,,
Dom: Začína to tu vyzerať ako v hoteli. Sťahuje sa sem ešte jeden chlapec a dievča a stále chodia potenciálny klienti obzerať dom. Sedím si v izbe, tlačím do hlavy slovíčka, rozprávam si nahlas, nič nevidím, nič nepočujem, keď sa mi cez izbu preženie šedá víchrica vykrikujúc: - Pardon! Pardon! Vraj to bol nejaký celkom známy spevák. Keď sa zastavil, bol celkom sympatický.
Vietor: Včera tu bol taký vietor, že sa nedalo ísť ani na bicykli /vraj 100 – 120 km/h podľa telky/. Dnes sa mi podarilo podplatiť Pierra, aby ma hodil na autom na stanicu. Večer pražím palacinky. Kopu palaciniek. Nič nie je zadarmo. Ľudstvo sa vracia k barteru. Možno sa mi podarí ukoristiť 1 – 2 palacinky pre seba.
Mačka: Pierrot je cool. Sedíme pred telkou na gauči, mačka rozvalená v cestovnej taške plnej oblečenia. Naraz vyskočí na gauč, ukoristí si najlepší vankúš a pozerá na nás štýlom ,,Som ja ale šikovný kocúr!,, Pierre: - Sextin, odpáľ! Mačka nič, len trochu zazerá. – Sextin, zmizni. Už aj! Mačka vycerí zuby a začne šklbať vankúš – ten najlepší. Pierre: - Tak to by stačilo. Chytí mačku a vyhodí ju z okna /prízemia/. – Nech ma nehnevá, tu som doma ja! a pozerá ďalej telku. Za dve minúty príde Oliver z kuchyne s otázkou: - Čo ste spravili Sextinovi? Pierre: - Nič, prečo? Oliver: - Pred chvíľou vpálil celý naštvaný, naježený do kuchyne oknom, sedí na stole, cerí na všetkých okolo zuby a nechce z toho stola zliezť. Patricia ho práve ukecáva.
Hráme sa: Louise stojí na schodoch a kričí: - Krikina, Krikina! – Čo je? – Poď sem. – Som tu, čo je? - Čo ide po sedem? – Osem. – Osem /a kráča ďalej/ -deväť – desať ...
Ako sa mi v živote zišlo, čo som sa naučila v škole: Po dvoch týždňoch prázdnin mi došli nápady a tak, keď Louise po mne chcela stále nejaké nové rozprávky, a keď ma nič, ale vôbec nič už nenapadlo, zarecitovala som jej Detvana a Mor ho - a jej sa to náramne páčilo.
Trochu citov na záver – lúčenie: Louise sa začala úplne seriózne zaoberať myšlienkou, že keď pôjdem domov, ona pôjde so mnou. Podotýkam, že je to jej vlastný nápad a tvrdo si ho presadzuje. Čo sa týka mňa, keby to len trochu šlo, aj by som ju zobrala. Ona je teraz úplne fajn. Bábätko by mi bolo nanič, ale také päťročné dievča by som brala. Keď mi bude strašne smutno, požičiam si Mateja – štrbáča /päťročný synovec/. Alebo tu zostanem ešte rok.
