Už ani neviem, kedy si firmu vyrábajúcu okná všimlo prvý raz. Upútalo ju farebné logo na výklade a na blízko zaparkovaných autách a odvtedy si pamätá aj jej názov.
Nálepka bola maličká plastová samolepka a nešla odlepiť. A tak sme tam čupeli a nechtami zoškrabovali ten vzácny poklad z chodníka. Ľudia chodili okolo, niektorí nevšímavo, niektorí sa usmievali, iní si v duchu ťukali na čelo. Konečne sa to podarilo. Dievčatko si opatrne držalo ,,Oknotual" v rukách a bolo v tej chvíli šťastné. ,,Dám si ju do vrecka, aby sa mi nestratila." mimoriadne opatrne vkladala malú vecičku do vrecka mikiny. ,,Čo s ňou budeš robiť?" spýtala som sa. ,,Ukážem ju mamine a tatinovi." pozrela na mňa začudovane, nechápajúc, čo som tým myslela.
Veď predsa detské poklady sú na to, aby robili deťom radosť.
