Neďaleko zámku Mrakodrak na okraji starého dubového lesa sa týčilo vysoké skalisko nazývané Mrk. Mrk nazvali ľudia Mrkom preto, lebo nad krajinou celé roky lietalo veľké množstvo mrakov, drakov a možno aj Ufónov. Jeho špicaté končiare sa skoro dotýkali neba a tak keď fúkal vietor, nejeden oblak sa napichol na ostrú skalu a vytiekol z neho prúd vody priamo do dračieho hniezda, usadeného uprostred skaliska. Dračia rodinka, ktorá tu žila už od nepamäti, mala takúto silnú sprchu niekedy aj dvakrát do týždňa. Draci, ako všetci dobre vedia, nemajú radi vodu a neradi sa umývajú. Radšej uprednostňujú sucho a teplo ohňa. Preto, keď si tatko Drak vypočul predpoveď počasia na budúci mesiac, v ktorom hlásili silné a dlhotrvajúce dažde, rupli mu nervy, zbalil veľmi rýchlo medzi dvomi prúdmi dažďov svojich pár vecí a detičky bez toho aby ich spočítal, posadil na chrbát a vyleteli so svojou dračicou hľadať si lepší domov. V tej rýchlosti si nikto z nich nevšimol, zabudli v hniezde jedno malé zapadnuté dračie vajíčko.
Za pár dní sa vyčasilo a na nebo vykuklo slnko, ktorého teplé lúče zohrievali všetko naokolo. Lúče, ktoré tak veľmi pripomínali teplú dračiu maminu náruč dopadli aj na vajíčko a to vďaka nim dozrelo a prasklo. Dračie vajíčko je tvrdé ako kameň a preto jeho pukot bol taký silný, že skaly sa zatriasli a slnko sa naklonilo nižšie, aby videlo, čo sa deje. Z vajíčka vykukla zelená hlávka s dvomi zvedavými čiernymi očkami. Slnko vedelo, že draci sa liahnu na svet len raz za sto rokov a preto mu taká vzácna udalosť nemohla ujsť. Zvedavo sa nahlo ešte bližšie a vďaka tomu sa vajce rozpadlo na dve polovice. Teraz už slnko uvidelo aj druhú hlavičku. Táto bola ružová s modrými očkami. Pošteklilo slnko svojim lúčom malé dvojfarebné čudo na brušku a dráčik si kýchol tak, že v tej chvíli narástol o riadny kus väčší. A kým sa slnko pregúľalo kúsok nabok, malý dvojhlavý drak sa prvýkrát postavil na nohy. Mal ich štyri, dve zelené a dve ružové, naširoko posadené od seba. Medzi nimi trónilo guľaté bruško a vzadu trčal pásikavý zeleno – ružový chvost. Bol dlhý a špicatý ako šabľa a slúžil na jeho obranu. Dráčik sa zvedavo sa rozhliadol okolo seba, ale nikoho nevidel. Bezradne sa posadil na zadné nohy a prihovoril sa sám sebe zelenou hlavou:
- Tak, dráčik, si tu sám. Čo budeš robiť? Veď ani len meno nemáš.
- Však sa môžeme pomenovať aj samé, - ozvala sa ružová hlava, – ja by som sa rada volala Ruženka.
- To ja by som chcel byť Eduard Zelený, - vzdychla túžobne druhá hlava.
Slniečko sa na malého dvojhlavého draka milo usmialo a zašepkalo: - Rado ti pomôžem dráčik. Tvoje meno bude Mráčik a je ako stvorené pre obe hlávky. Dráčikovi sa meno páčilo a tak slnku za pomoc pekne poďakoval. Spokojne si znova ľahol, že si od toľkých starostí oddýchne, keď mu zaškrčalo v bruchu. –Au, čo je to? – nechápal Mráčik, ale našťastie tu opäť bolo slnko, ktoré poradilo: - To je hlad, milý drak. Potrebuješ sa najesť.
Dráčik sa poobzeral okolo seba, ale okrem napadaných žaluďov nič v hniezde nevidel. Rozhodol sa teda, že si uvarí žaluďovú polievku, ktorú draci milujú a mohli by ju jesť ráno, na obed aj večer. Vody bolo v hniezde dosť, aj oheň si našťastie ako správny drak vedel založiť, len keby ho to brucho toľko nebolelo. – No nič, hlad je hlad, nie je čas na varenie, - povedal si sám pre seba a pohltal rýchlo toľko žaluďov, koľko našiel okolo seba. A to bola chyba. Mokré žalude v dračom bruchu napučali a Mráčikovi začali aj cez hrubú kožu vyrastať prútiky. Žaluďov bolo veľa, prútikov tiež a keď sa drak zobudil, vyzeral ako veľký kaktus v kvetináči. Dráčik Mráčik sa od žiaľu rozplakal tak, že slzy mu tiekli najprv potôčikom, potom už ako rieka a nakoniec ich bolo toľko, že milého draka vyplavilo z hniezda a slaná slzavá voda ho niesla cez les až k zámku. Pred hlavnou bránou z každej strany stáli dva balvany a o jeden z nich sa Mráčik zachytil svojimi silnými pazúrmi a vytiahol sa z rieky vlastných sĺz na suchú zem. Hradná stráž, keď sa pred ňou vztýčil v celej svojej výške a farebnosti, zbabelo utiekla a tak mal dráčik voľnú cestu. Prechádzal sa zvedavo po záhrade a obzeral okolo seba, čo by mohol zjesť, lebo taký drak vo vývine by jedol celý deň, keď zbadal neďaleko záhradníka, ako kosí trávu. Mráčik sa potešil, lebo záhradníkova kosa mu pripomínala vlastný chvost a aj keď bol podľa neho na draka veľmi chudý, veselo pozdravil: - Ahoj, drak!
Záhradník sa najprv zľakol, ale dráčik vyzeral byť priateľský a preto sa rozhodol, že sa s ním skúsi skamarátiť. – Máš pekný a silný chvost, - pochválil draka, - vieš s ním aj niečo robiť? Mráčik rázne zakýval chvostom a okolo neho sa objavil veľký kruh pokosenej trávy. – Hm! – ocenil drakovu robotu záhradník a uznanlivo pokýval hlavou. - A vedel by si pokosiť celú záhradu? – kul železo za horúca a už sa videl, ako celé poobedie lenivo leží v tráve a podriemkava. – Jasne, ale som veľmi hladný, - pohladil si drak brucho, - stále mi tam niečo vŕzga. Záhradník doniesol rýchlo za kôš jabĺk, lebo sa dosť bál, aby drak nechcel zožrať jeho alebo princeznú.
Potom sa už Mráčik rozkrútil, až sa triasli okná v celom zámku, ešte aj to najvyššie na veži a záhrada bola v momente pokosená. Nakoniec žaluďovými prútikmi pohrabal trávu na jednu veľkú kopu, ľahol si do nej zaspal. Zaspal aj záhradník, lebo veď už nemal čo robiť a zaspala aj princezná od vône pokosenej trávy, ktorá išla práve na prechádzku.
Nabudúce: Ako bojovala princezná s drakom...
